V článku, ktorý sa tváril seriózne, som čítala: výskumy u dospelých aj u detí ukazujú, že dlhodobá expozícia rýchlym obsahom môže viesť k rednutiu mozgovej kôry najmä v oblastiach zodpovedných za pozornosť, sústredenie a emočnú reguláciu. Je to pravda?
Neviem, pretože nepoznám kontext: u koho to bolo pozorované? Po akom dlhom čase? Aká veľká bola tá skupina? Na takéto bombastické vyhlásenia nahliadam trošku skepticky. Ale v tejto súvislosti si spomínam na staršiu štúdiu, ktorá súvisela so schopnosťou navigácie a boli do nej zapojení londýnski taxikári. Zistilo sa, že mali zväčšené časti hypokampu, ktoré súviseli so zapamätávaním si. Boli to doby, v ktorých človek nastúpil do taxíka a povedal, že ide povedzme na Ilkovičovu 8, a taxikár – londýnsky, ale asi aj bratislavský – presne vedel, kam treba ísť.
Neskôr sa zistilo, že práve používaním GPS sa oblasť, ktorá bola u taxikárov zväčšená, zmenšovala. Ak náš mozog v nejakom smere nevyužívame v zmysle, ako bol stvorený, a nepoužívame funkcie, ktoré sú v ňom evolučne zakonzervované, bude sa v rámci šetrenia energie nášho mozgu diať to, že spojenia, ktoré nie sú potrebné, zaniknú. Ale naopak, môžu sa posilňovať spojenia, ktoré boostujú (rozhýbu, pozn. red.) odmeňovací systém, tým sa ešte viac vytvorí potreba závislosti a ešte viac sa podporí to, že nikdy nemáme dosť.
To je zo strany mozgu trošku zrada, nie?
Mozog je prefíkaný až za hranice nášho chápania, ako som už povedala v jednom rozhovore. My si totiž naozaj myslíme, že sme majiteľmi nášho mozgu a že ho ovládame. Je to naopak. Nemáme ani potuchy, aký je komplexný. Všetko sa to však deje v zmysle zachovania nášho života. A mozog sa stále učí.
Aj keď si myslíme, že najviac sme nasali ako deti a že čím sme starší, tým slabšie „špongie“ sme?
Áno. Hovorí sa síce, že starého psa nové kúsky nenaučíš, ale nie je to pravda. Všetky podnety, ktoré si nejakým spôsobom lejeme do hlavy alebo ich pasívne prijímame, nejakým spôsobom formujú náš mozog. Niektoré spojenia vznikajú, iné zanikajú, je to dynamický systém. To so starým psom skrátka nie je pravda, obzvlášť, keď je to niečo také silné ako dopamínový systém odmeny.
Detský mozog si predstavujem ako blikajúcu a pípajúcu riadiacu dosku rakety. Dieťa sa učí, spoznáva a objavuje. Platí, že je práve preto krehkejšie, ohroziteľnejšie a zraniteľnejšie vzhľadom na závislosť od lacného dopamínu?
Myslím si, že áno. Detský mozog ešte nie je úplne vyformovaný. To je vlastne aj dôvod, prečo si z detstva tak málo pamätáme, ak to, pravda, neboli výrazné udalosti ako: dostal som svoj prvý bicykel alebo svoju prvú päťku v škole. Zvyšok si pamätáme veľmi málo a je to preto, lebo tvorba neurónových spojení je vtedy neustála a z nich zostávajú len tie, ktoré mozog vyhodnotí ako najdôležitejšie. Ak to teda nebola veľmi dobrá vec, ktorá sa mi stala, alebo naopak, veľmi zlá vec – to môže súvisieť s traumami – mozog si to ako spomienku neuchová.
Ani nemôže, detstvo je obdobie, v ktorom sa učíme písať a čítať, mozog teda má čo robiť. No a čo sa týka dopamínu... Vo výučbe sa teraz často používajú tablety či počítače a vieme, že tie štartujú instantný dopamínový systém, takže môže vzniknúť akási necitlivosť systému na určitú hladinu dopamínu a dieťa na to, aby bolo spokojnejšie, potrebuje viac a viac a viac. Navyše, v detskom mozgu ešte nemusia byť úplne dobre nastavené hladiny rôznych neurotransmiterov. Dopamín v mozgu nefunguje úplne sám, ale v koordinácii s inými kolegami, sérotonínom či oxytocínom. Ono sa to tam ešte hľadá, zisťuje sa, aký je správny pomer ingrediencií hormonálneho kokteilu.
Problém je aj rozbitá pozornosť detí. Hoci, aj dospelí majú tendenciu vyrušovať sami seba nakúkaním na sociálne siete, aby im neušlo napríklad to, že z komína vo Vatikáne stúpa biely dym. Chcú byť pri tom, najlepšie pri všetkom. Potom sa im však ťažko vracia do bodu, v ktorom prácu opustili.
Vraj to má dokonca meno – resumption error, čiže chyba pri nadväzovaní. Ako sa pozeráte na tento problém?
Cez dopamín, ako inak (úsmev). Mám to podobne. Pracujem, sústredím sa, ale tiež mávam nutkanie pozrieť sa na Instagram, či mi náhodou niekto nenapísal a potom tam strávim nejaký čas a z plánovaných piatich minút je 15. To, že sa nám ťažšie vracia k práci, môžem potvrdiť, no neviem úplne povedať, prečo je to tak, viem však povedať, čo nás núti „odskočiť si“. Dopamín. Viem, že sa ľudia neradi na seba pozerajú ako na závislákov, ale opäť, pravda je taká, že keď niečo robíme a objaví sa nutkanie ísť robiť niečo iné, takzvaný craving (silná túžba, pozn. red.), tak je to istým spôsobom závislosť.
Kde máte položený telefón, kým pracujete v laboratóriu či za počítačom?
Mám ho na stole pri sebe, lebo potrebujem byť stále dostupná. Viem, že to nie je úplne dobré, ale rada by som povzbudila ľudí, aby to nebrali tak, že si musia urobiť úplný detox a vyhŕňať si rukávy, čo všetko idú radikálne meniť vo svojom živote. To totiž často vedie k zlyhaniu a o to väčšej potrebe opäť pocítiť prílev dopamínu. Ja robím drobnosti. Napríklad sa snažím nebrať si telefón do spálne. Nechám ho v kuchyni a v posteli si už len prečítam knižku. Síce možno aj mám potrebu pozrieť sa, či mi niekto nelajkol môj príspevok, odolám.
O pol jedenástej sa v mojom telefóne zapne spánkový režim. Takto poslednou vecou, ktorú v ten deň vidím, nie sú notifikácie a zároveň nie sú ani prvou vecou, ktorú vidím ráno. Je to drobnosť, ale mám z toho veľmi dobrý pocit. Až keď si urobím rannú kávu, pozriem sa na telefón, zistím, aký je stav a už to ide. Kortizol aj dopamín letia hore a deň sa môže začať.