Bolo treba pohnúť kostrou...
Áno, no teraz žijeme v takom blahobyte, že sa vlastne vôbec nemusíme hýbať a on sa aj tak vyplavuje. Je to ako keby niekto tento systém „hackol“. Môžeme sedieť doma na gauči, scrollovať videá a dopamín sa nám vyplavuje. Odmena prichádza bez toho, aby sme museli pohnúť prstom.
Pozrime sa teda v tomto kontexte na tie naše prababičky. Predpokladám, že im sa dopamín vyplavoval napríklad vtedy, keď im práca na poli priniesla úrodu a vedeli, že nebudú hladovať, ale povedzme aj pri páračkách – spoločenskej akcii, ktorá opäť však súvisí s prácou, zabezpečením niečoho užitočného pre život. Štýl vyplavovania dopamínu z čias našich prababiek a pradedkov mal určite bližšie k tomu, na čo ho evolúcia pôvodne vytvorila.
Ale mozgu je to vlastne jedno, nie? Prečo je také dôležité rozlišovať dopamín plnohodnotný od lacného, instantného a rýchleho?
Odvrátená stránka instantného dopamínu je v tom, že náš dopamínový odmeňovací systém sa adaptuje na to, že dostáva dopamín zadarmo, a to potenciálne vedie k závislostiam. Ale je tu aj problém s vnímaním nadbytku. Vysvetlím: dopamín, pre ktorý vlastne nemusíme nič urobiť, učí náš systém, že všetko máme zadarmo a hneď. Ako som spomínala, tento systém bol však kedysi vytvorený na to, aby sme sa snažili prežiť.
Náš systém je však dnes zahlcovaný jednoduchým instantným dopamínom, a tak chce človek čoraz viac. Spôsobuje nám to to, že nikdy nebudeme spokojní. Mám vilu v Chorvátsku, ale ešte stále nie som šťastný, lebo by som chcel mať aj vilu v Španielsku. Čo už evolučne nedáva zmysel. Ak budú ľudia naďalej podliehať zdrojom instantnej formy dopamínu, v zásade nikdy nebudú šťastní. Je to vlastne kontra tvrdenie – už to nie je molekula šťastia.
Ale molekula večnej nespokojnosti?
Ak sa k nej dostávame bez toho, aby sme pohli prstom, budeme menej šťastní, lebo budeme chcieť čoraz viac a nikdy sa neuspokojíme s tým, čo máme aktuálne tu a teraz.
Lebo sme pre to nemuseli nič urobiť.
Tak.
Poďme si vymenovať všetky kanály, ktorými sa k nám dostáva instantný dopamín.
Ide o všetko, čo dostaneme lacno, bez toho, aby sme museli vynaložiť námahu. Ja do tejto skupiny zaraďujem aj jedlo z donášky. Keď sa v myšlienkach vrátim 20 – 30 rokov dozadu, do čias, keď som bola malá, do reštaurácie sme išli možno raz za pol roka. Vôbec nebolo bežné, aby sme jedávali vonku. No v súčasnosti nie je výnimočné jesť v reštaurácii na dennej báze. Ďalej sociálne siete, ktoré sme už spomínali. Videohry. Ale môžeme ísť aj hlbšie a dostaneme sa k závislosti od porna. Alebo športu.
Aj šport môže byť problematický?
Spomínali ste endorfíny. Tie sa rýchlo vyplavia po športovom výkone, ale neostávajú – práve dopamín je trvácnejší, to on nás núti bežať viac a viac kilometrov. Poznáte to: dnes bolo 5, ale zajtra dám 10 a ďalší deň možno 15 a potom pôjdem na polmaratón a napokon na maratón. Na jednej strane je to prirodzené a fajn, že človek má pocit, že dokáže čoraz viac, ale na druhej treba vedieť, že pohon, ktorý sa skrýva za tým celým, je práve dopamín.
Ako vyzerá závislosť od športu? Nepoznám to. Poznám len tešenie sa do fitka a sklamanie, keď sa hodina zruší. Ale vy to budete vedieť – aj preto, že ste sa toho sama kedysi dotkli…
Je to individuálne, ale ja by som závislosť od športu identifikovala tak, že človek nepočúva svoje telo a ide aj cez zranenia. Nehovorím, že cez bolesť, lebo k športu patrí a šport je aj o tom, že treba prekonať prekážky, o trpezlivosti a sebazaprení a nič nie je čiernobiele. Závislosť od športu by však mohla byť to, že síce mám rôzne zranenia, chodím s nimi na fyzioterapiu, ale neviem si pomôcť a idem si aj tak zabehnúť 20 kilometrov.
Napriek zapálenej šľache alebo poranenému kĺbu. Aj keď človek vie, že by sa mal poriadne doliečiť a obmedziť šport, nedokáže to urobiť, nevie vynechať týždeň, dva či nebodaj mesiac, za ktorý by sa telo zregenerovalo a dalo dokopy. Nie, ide aj na úkor vlastného zdravia.
A čo to hľadanie partnera, rozmnožovanie a porno, ktoré ste spomínali?
Áno, ako som spomenula, dopamínový odmeňovací systém evolúcia pôvodne vytvorila na hľadanie partnera a rozmnožovanie. S tým pornom je to tak: je oveľa jednoduchšie sadnúť si doma za nejaký počítač a získať pocit uspokojenia – orgazmus – ako ísť von a začať hľadať partnera, s ktorým by sa dal potenciálne nadviazať intímny vzťah. Instantným dopamínom v istom zmysle zaváňajú aj naše aktivity na online zoznamkách. Už nám nestačí, ak nám vyskočí jeden match (zhoda medzi dvoma používateľmi, ktorí prejavili záujem jeden o druhého, pozn. red.), že sa online stretneme s niekým sympatickým. Snažíme sa o ďalší a ďalší. Lebo čo keď tento nebude dosť dobrý a možno ďalší bude. Viac, viac, viac. Vytvára to tiež pocit, že možno nikdy nebudeme spokojní s partnerom, ktorého sme si práve našli, lebo čo ak za dverami stáli ďalší a my sme ich jedným klikom mohli objaviť.
Ako by mohol vyzerať test, či mám alebo nemám problém so závislosťou od instantného dopamínu?
Keď ľuďom poviem, aby na jeden jediný deň skúsili nechať telefón doma a pozorovali, čo sa bude diať, badám u nich až úzkosť. Vraj, čo keby sa niečo stalo? Vravím: no tak si zapíšte číslo na najbližšieho človeka a keby sa naozaj niečo stalo, okolo vás bude veľmi veľa ľudí, ktorí vám ochotne telefón požičajú. Alebo upozornite svoje okolie na to, že tento jeden deň nebudete mať telefón pri sebe. Už len táto predstava je však pre ľudí brutálne ťažká. Pritom ukazujeme prstom na druhých, že akí závisláci a myslíme si, že sa nás to netýka...