Záleží vám na názore okolia?
Samozrejme, že záleží. Herec potrebuje počuť chválu a ocenenie svojej práce. Ale je dobré počuť aj kritiku. Kritiku vedomú, ktorá ho k niečomu posúva. Žiaľbohu sa objavuje aj tá nevyberavá, najmä na sociálnych sieťach. Píšu ju truľovia, ktorí nemajú čo robiť a nikdy nič nedokázali. To je, samozrejme, niečo, čo môžete pustiť z hlavy.
Ako opojný je pocit, keď vám postojačky tlieska celé hľadisko? Je možné slovami popísať standing ovation?
Slovami nie. Kto nezažil, nevie, o čom hovorím. Tá priama reakcia je úplne to najkrajšie.
Akú strunu v človeku rozoznie?
Uvedomíte si, že za tú drinu, ktorú ste investovali, pochybnosti, ktoré ste zažehnali, neistoty, ktoré sa vám podarilo prekonať, a trému, čo ste zdolali, vás divák odmení svojím potleskom.
Viete, teraz mi napadá, či niekde v kútiku duše nesedí strach z toho, čo sa stane, až ten potlesk raz utíchne.
Je takmer istota, že to príde. Akonáhle spoznám, že už na to nemám, že už nemám liezť na javisko, že už nemám chodiť pred kameru, že už sa nemám skúšať začať učiť texty, pretože pamäť neexistuje, tak v ten moment jednoducho odchádzam. A som pevne presvedčený, že to dokážem. Nemôžem predsa zažiť ten moment, keď vojdem na javisko a v hlave bude prázdno. To by bolo sklamanie nielen moje, ale hlavne divákov. A to nedopustím.
Keď sme pri tých príbehoch (pretože aj cesta za potleskom je príbeh a vy milujete ich rozprávanie), prezraďte - stačí dar zhora alebo sa to človek musí naučiť?
Oboje. Veľa sa toho dá vstrebať počas života. Ja som sa učil od strýkov, od otca i dedka. Všetko to boli rozprávači. A na rybách na Vranovskej priehrade sa príbehy rozprávali po večeroch pri sviečkach. Čo mi nesmierne imponovalo. A v trinástich rokoch som sa osmelil, niečo som tým chlapom tiež povedal a oni sa zasmiali... To bol štart. A potom, o mnoho rokov neskôr, mi režisér Pospíšil vnukol nápad na One Man Show. Odvtedy ju robím.
Keď ste na javisku sám, hľadáte nejaké napojenie na diváka, aby ste sa ubezpečili, že takzvane pôjde s vami?
Pri týchto programoch vždy nechávam obecenstvo vo svetle. Nechcem tmavé hlavičky, ako o nich hovoril pán Werich, to je dobré iba pri divadelnom predstavení. Ale v tomto prípade chcem mať tesný kontakt s divákmi. Vidím až do posledného radu, vidím, ako sa kto tvári. Vidím, že v treťom rade sedí pán s pani, na pohľad zrejme manželia, a pán tam nie je rád, pán je tam z prinútenia. Nie že by ho donútil Donutil, ale manželka, a on musel ísť. A vy sledujete, ako poľavuje, ako sa roztápajú ľady a on po prvýkrát vybuchne od smiechu. Ešte chvíľku sa hanbí, že sa smial, vzápätí sa smeje búrlivo a potom už je pripravený na druhý deň v krčme kamarátom oznámiť, že „ten blbec nebol taký zlý“.