Je hrdý, áno. Pyšný? Nie zbytočne. K tej hrdosti ho vlastne vychovali v brnenskom Divadle Husa na provázku, kde sa našiel už v čase štúdia herectva. Pre svoje rozhodnutia nepotrebuje pochvalný súhlas, potrebuje chválu publika. Herec s nesmiernym komediálnym nadaním a závideniahodným hereckým registrom patrí viac ako päťdesiat rokov k absolútnej špičke. Vyše dvadsať rokov strávil na doskách českého Národného divadla, kam sa 7. februára – v deň svojich 75. narodenín – s Českým rozhlasom Dvojkou na pár hodín vrátil. Ako oslávenec. A s trémou, ktorá ho prepadá aj po toľkých rokoch, akonáhle je v stávke zdar vecí.
Čo vám dali do vienka sudičky, keď stáli pri kolíske?
To nemôžem vedieť, to mi nikto neoznámil. Ja som si len v priebehu času uvedomoval, že som ako dieťa všade trčal, namiesto toho, aby som zapadol do kolektívu. Bol som hlasnejší a už od materskej školy som bavil spolužiakov. Čo vyvrcholilo tým, že som sa stal hercom. Mám dojem, že ten to musí mať v sebe.
Skôr ako ste došli k tomu, že vaša inakosť je, naopak, predpoklad, nestretli ste sa s nepochopením?
Určité nepochopenie prichádzalo zo strany pedagógov. Tým sa moje správanie sa páčilo menej ako spolužiakom. Nechápali, prečo to robím. A ja mám taký dojem, že mi to prinášalo radosť.
Že provokujete kantorov?
Nie. Že sa to páči spolužiakom.
Takže nezbedník nie, ale zabávač áno?
Áno. A som ním vlastne dodnes. Vo svojich programoch rozprávam ľuďom príbehy, a patrím tak do kategórie zvanej zabávač. Nikdy som ju nemal veľmi rád. Byť oficiálne zabávačom sa mi nikdy nechcelo, napriek tomu, že v spoločnosti túto nálepku znesiem.
Je pravda, že hoci sa vaše komediantské veno od sudičiek presadzovalo od kolísky, uvažovali ste v jednej chvíli o žurnalistike?
To som uvažoval. Na gymnáziu. Nestalo sa tak, pretože som pred maturitou prepadol na jazykovom gymnáziu z francúzštiny, čakal ma reparát a ja som zatiaľ urobil prijímačky na Janáčkovu akadémiu múzických umení, odbor herectva, kam ma vzali. A nie, neskôr som neľutoval, že neštudujem žurnalistiku, pretože som si uvedomil, čo všetko novinári v čase, v ktorom som študoval, museli robiť, aby mohli napríklad chodiť do zahraničia. Možno si tú dobu tiež pamätáte.
Veľmi dobre. Čo na vaše študijné kroky hovorili vaši rodičia? Predsa len, boli ochotníci... Mali radosť z toho, že idete v ich stopách?
Ochotníckou herečkou bola mama, otec sa obšmietal okolo divadla, pretože sa mu mama páčila. A tak vyhlasoval, že je tiež ochotníckym hercom. On bol právnik a, samozrejme, asi v kútiku duše dúfal, že budem nasledovať jeho profesijnú stopu. Lenže to sa nestalo. A musím povedať, že nebol ani priaznivcom toho, že som po absolutóriu na Janáčkovej akadémii nastúpil do avantgardného Divadla Husa na provázku. Nikdy tam za mnou neprišiel. „Prídem, až budeš v poriadnom divadle,“ povedal. A skutočne ma videl na javisku až o mnoho rokov v Národnom divadle v Prahe.
