Rodáčka zo Zvolena nazýva Britské ostrovy domovom. Pritom keď ju v detstve otec podpichoval, že raz určite bude žiť vo Veľkej Británii, lebo zbožňovala sychravé počasie, hnevala sa naňho. Dnes sa obaja na uvedenej príhode smejú. Prvýkrát do tohto kúta sveta nazrela, keď mala 16 rokov a vycestovala na ročný študijný pobyt do mestečka Hull. Klasika – žila v hosťovskej rodine, poctivo sa vzdelávala v college a drvila angličtinu. Nebola v nej totiž najlepšia. „Jazyky mi nešli, trápila som sa. Ešte na Slovensku som chodila na doučovanie, aby som mala dobré známky. Prvé dva mesiace som nerozumela ani slovo. Dôvodom bol tiež silný prízvuk. Na dohovorenie sa som používala hlavne prekladač v telefóne. Ale takmer od prvého dňa sa mi páčila mentalita miestnych. Stála som napríklad na zastávke, čakala na autobus a cudzí sa mi prihovorili. Hoci som im veľa nerozumela, boli veľmi priateľskí. Bežne sa tu šofér baví s cestujúcimi, predavačka so zákazníkmi. Angličania sú veľmi otvorení. Môžem to zodpovedne vyhlásiť, lebo v Yorku som vyštudovala vysokú školu a odvtedy tu žijem,“ delí sa o svoj príbeh absolventka všeobecnej psychológie, ktorá na prijímačkách uspela okrem iného aj tým, že napísala esej o sebe. „Podľa mňa zaujala moja úprimnosť. Nespomínala som, že raz chcem byť psychologička, lebo sama som to vtedy ešte nevedela. Uviedla som, že psychológia ma zaujíma a rozhodla som sa ju študovať preto, aby som následne zistila, čomu sa chcem venovať. Keď som dostala kladnú odpoveď, bolo to príjemné prekvapenie. A okrem toho som sa utvrdila v tom, že nie je zlyhaním, keď človek presne nevie, ako ďalej. Neustále treba skúšať nové veci. Pokojne aj celý život,“ povzbudzuje ostatných.
Tri klientky v opatrovateľskom dome
Počas vysokoškolského štúdia ju doslova pohltili výskumy. Keby mohla, prebádala by všetko od súčinnosti emócií s fyzickým telom, mozgom až po to, ako strach, pokoj či nervozita vplývajú na naše svalstvo. Vízie mala jasné, no nič sa neuskutočnilo. Prišiel covid. „Moja magisterská práca mala pozostávať z výskumu, ako jednotlivé citové rozpoloženia ovplyvňujú svaly, dýchanie a činnosť srdca. Plán bol osloviť stovku ľudí. Aby som však školu mohla dokončiť aj bez tohto, dostala som k dispozícii staré analýzy, ktorým sa nikto nevenoval, a tak som ich analyzovala. Kým pred pandémiou bola veľká príležitosť zamestnať sa v niektorom z výskumných stredísk, zrazu sa všetko zmenilo. Žiť z niečoho som však musela, a tak som sa uplatnila v opatrovateľskom dome pre dôchodcov s mentálnym postihnutím. V jednom žili tri klientky, o ktoré sa opatrovateľky nepretržite starali. Na Ostrovoch je bežné, že ide o zariadenia rodinného typu, v ktorom sa im snažia maximálne priblížiť bežný život a fungovanie domácnosti. Vymýšľala som im rôzne predovšetkým umelecké aktivity, keďže k maľovaniu som mala vždy blízko. Bavilo ma, keď som videla, ako sa z toho tešia, boli spokojnejšie. Po dvoch rokoch som však odišla, lebo to bolo fyzicky veľmi namáhavé, musela som ich dvíhať a moja chrbtica to nevydržala. S odstupom som pochopila, že škola bola pre mňa naozaj užitočná, ale starenky a opatera o ne mi dali oveľa viac,“ vraví 28-ročná Sofia, ktorej manžel je Talian. Aj vďaka tejto pracovnej skúsenosti zistila, že hoci snívala o výskumnej kariére, práca s ľuďmi jej sedí tiež.
Namiesto karhania nosí pochvaly
Pred piatimi rokmi sa uplatnila na novom mieste. Rovnako pomáha druhým, rovnako majú jej klienti mentálne postihnutie. Rozdiel je však v tom, že ide o deti od 5 do 25 rokov, ktoré sa z rôznych dôvodov ocitli na okraji spoločnosti, nemajú prístup k vzdelaniu, chýbajú im kamaráti, často sú izolované a prípadne aj bez biologických rodičov.
Niektorí z nich zažili traumy, žijú v detských domovoch, nevyšli z izby niekoľko mesiacov. „Ako prvému som sa venovala päťročnému chlapcovi, ktorého sa vzdala opatrovateľská rodina, pre agresivitu ho vylúčili zo školy. Rok som za ním každý deň chodila. Hrali sme sa spolu, vzdelávali a učila som ho, ako prejaviť svoje emócie inak ako hnevom. Jeho správanie pramenilo z toho, že si prešiel traumami, ktoré si ani veľa dospelých nevie predstaviť. Bolo to pre mňa ťažké aj z fyzického hľadiska. Keď dostal amok, zlosť si vybil na mne. Neraz som mala modriny na nohách. Čím dlhšie ma poznal, tým viac mi dôveroval, cítil pri mne istotu, ale tým si viac dovoľoval. Dopadlo to tak, že sa vrátil do školy a v triede si našiel priateľov. Dokonca vychádzal s učiteľkou, čo vôbec nie je samozrejmosť. Aktuálne má stabilnú opatrovateľskú rodinu a dúfam, že už bude pre neho všetko iba dobré,“ približuje mladá Slovenka čo-to zo svojej práce.
Rodičia sú bezradní
Bežne si od detí vypočuje, že pomoc nechcú, nech odíde, neželajú si byť s ňou v jednej izbe. Vybavila si aj prípad, keď sa týždne s klientom rozprávala iba cez zatvorené dvere, lebo nedôvera k novému človeku v jeho živote bola taká vysoká. Od náročnosti závisí aj počet jednotlivých prípadov, ktoré jej pridelia. „Aktuálne chodím do psychiatrickej liečebne za 20-ročnou slečnou, s ktorou sa nielen učíme, ale aj rozprávame o tom, čo ju trápi, zaujíma. S deväťročným chlapcom v detskom domove si čítame, počítame a snažím sa mu ukázať, že vyjadriť svoje pocity nie je hanba. Ďalší školák má problém s tým, že v špeciálnej škole ho dlhodobo vylučovali z hodín matematiky, pretože neprestajne vyrušoval. Učiteľky si s ním nevedeli rady. Aj s ním vedieme debaty, čo zažíva, prečo to robí a podobne. Už pár sedení malo efekt v tom, že namiesto karhania nosí domov pochvaly, dokáže sa dlhšie sústrediť.“ Takéto i oveľa horšie problémy, s ktorými Sofia prichádza denne do kontaktu, však majú svoj počiatok. „Veľa z detí má autizmus, dlhodobo nediagnostikované ADHD, vyskytujú sa tiež problémy v rodine. Rodičia sú niekedy bezradní, lebo nevedia pohnúť so systémom, stanovenie choroby môže trvať roky, o ktoré je dieťa ukrátené, keď sa správne nelieči. Aj tu chýbajú asistenti v školách,“ vymenúva.
Pár dní na smútenie
Slovenka má taktiež dvojročné skúsenosti s vyškoľovaním kolegov a dohliadaním, či to robia správne. Cestovala po celom okrese a všetky zistenia následne evidovala. Chýbala jej však práca v teréne, a preto sa k nej s radosťou vrátila, hoci jej dá poriadne zabrať. No vďaka podpore najbližších na Slovensku i manžela to zvláda a zamestnanie ju napĺňa. „Bez lásky sa táto práca robiť nedá. Keď chcem pomôcť, musím dať aj niečo zo seba. Dva roky mi však trvalo, kým som sa od jednotlivých príbehov dokázala odosobniť. Chodila som taká vyčerpaná, až som sa nedokázala absolútne na nič sústrediť. Dnes keď vystúpim z auta, domov prichádzam s čistou hlavou. Najhoršie sú však konce, keď obidvaja s klientom vieme, že som urobila, čo som mala, a je čas odísť. Nezriedka sa stáva, že posledný týždeň sa vrátia k svojmu zlému správaniu, lebo osoba, ktorej dôverovali, ich opúšťa. Pred nimi sa snažím neplakať, príde to až neskôr, keď som sama. No srdce mám zlomené, svoje emócie vždy precítim. Pokojne si vezmem pár dní na smútenie. Kedysi som sa snažila na to nemyslieť a fungovať ďalej, avšak dobehlo ma to,“ priznáva psychologička, ktorá myslí na to, aby nevyhorela. Cvičí, raz do týždňa si „naordinuje“ ničnerobenie a hlavne maľuje a kreslí fantasy.
To je jej spôsob, ako zo seba dostať, čo sa v nej odohráva. A darí sa jej v tom na takej úrovni, že má za sebou niekoľko výstav, ďalšie pripravuje a svoje diela tiež predáva online i na trhoch pod menom Ufy_Art. „Meno Ufy mi dala moja sestra Ellinka, keď bola maličká, a ja som sa odvtedy tak podpisovala pod všetko, čo som namaľovala. Plním si detský sen. Nechcem prestať pomáhať iným, no bolo by perfektné, ak by som sa naďalej mohla viac venovať umeniu profesionálne,“ dodáva Sofia, ktorá vo Veľkej Británii žije zhruba 10 rokov a sťahovať sa neplánuje. Každé jedno dieťa jej dodáva odvahu a odhodlanie popasovať sa s akoukoľvek životnou prekážkou. Na záver si ešte nakrátko spomenula na chlapca, u ktorého vybudovala lásku k čítaniu: „Neznášal čítať, lebo ho to ako deväťročného ešte nikto vôbec nenaučil. Mal veľmi nízke sebavedomie. Keď som navrhla, aby sme si čítali, bol agresívny. A nakoniec za pár mesiacov s radosťou prečítal knihu a dnes pravidelne chodí do knižnice.“
