Stalo sa vám, že zlyhala vaša viera v to, že dotiahnete veci tam, kam chcete?
To sa môže stať jedine vtedy, keď vy veríte a ostatní okolo vás nie. Ak je nositeľom negatívnej energie viacero ľudí, prevalcujú, bohužiaľ, osamotené pozitívum. Takže v jednotlivých inscenáciách sa to mohlo stať. Poviem konkrétny príklad – Figarova svadba. Vtedy som mal pocit, že sa režisér nepripravil, nerežíroval správne a ja som cítil, že to nedopadne dobre. A ani nedopadlo. A pretože sa nezmierujem rád s niečím, čo nefunguje, na základe tejto skúsenosti som opustil zlatú kaplnku, aby som sa s tým istým režisérom stretol znova. Avšak už ako so šéfom Mestských divadiel pražských. To však bol v exkluzívnej forme, nabitý energiou a skvelými nápadmi. A urobili sme spolu dve krásne inscenácie. Smrť obchodného cestujúceho a Čapkovu Bielu nemoc.
Nikdy sa vám nestalo, že ste sa dobrovoľne zmierili s tým, čo ste vlastne nechceli?
V Huse na provázku, keď ma Peter Scherhaufer, ktorého som si vážil, prinútil hrať v jednom z predstavení poručíčku. Obliekol ma do pančúch, podväzkového pásu, sukne a ja som sa nesmierne hanbil pred mladými diváčkami. Vstupoval som na javisko s pocitom úzkosti a hanby, našťastie ale len párkrát.
Pochybujete niekedy o svojom rozhodnutí?
Ak herec nepochybuje, nie je to zrejme príliš talentovaný herec. Ak ste si od samého začiatku istí tým, že to bude skvelé - a ja tento pocit nepoznám - potom je niečo zle. Viete, ja verím, že sa dá dokázať to, že to bude skvelé, ale nie som si istý, či to dokážem. Musím sa tým prehrýzť. A až sa tým prehryziem a dôjdem k výsledku, ktorý môžem považovať za čiastočne alebo dostatočne skvelý, až potom som rád. Ale je to fuška. A je plná neistôt.
Keď sme u tých neistôt, mávate ešte trému?
Nedá sa nemať trému. Tri mesiace na niečom pracujete, prekonávate všetky neistoty a potom vstupujete po prvýkrát na javisko pri premiére, divadlo je nabité divákmi, ktorí očakávajú, že to, za čo si zaplatili, ich poteší. Jednoducho sa o výsledok nutne musíte báť, pretože v tej chvíli je to ešte krehké. Paradoxne na premiéry chodia kritici práve preto, aby videli onú krehkosť a mohli sa na vás vyvŕšiť. To ma strašne mrzí, pretože podľa mňa by kritik, ak je profesionál, mal prísť na pätnástu reprízu, keď je vaše predstavenie usadené a vy s ním už akosi plávate.
Niečo iné bude plávať v divadle a niečo iné potom na pľaci filmovom alebo seriálovom. Vy sa netajíte tým, že ste od začiatku kariéry v práci pomerne vyberavý a veľa ponúk ste odmietali. Súvisí to s vašou vierou v seba a je za tým nejaký váš vnútorný radar?
Nie je to tak, že som zakaždým jasne vedel, čo si mám vybrať. V mnohých prípadoch pomohli divadelní režiséri, pretože boli sčítaní, vzdelaní, starší a napovedali, čo nemá zmysel robiť. Jediný dôvod by boli bývali peniaze. Ale vtedy bol aj tak plat v divadle sakramentsky malý, sedemsto korún mesačne. Už v dvadsiatich piatich som v sebe našiel tú hrdosť, aby som povedal „nie,“ pretože je to pod moju úroveň. Pritom akú som mal vtedy úroveň, veď ma nikto nepoznal. Ale my sme boli v Huse na provázku jednoducho takto vedení. Všetci. Vrátane Jirku Bartošku, Karla Heřmánka, Bolka Polívku, Pavla Zedníčka alebo Sváťu Skopala.
Stretli ste sa niekedy s tým, že vám váš postoj „je to pod moju úroveň“ okolie vyčítalo a myslelo si o vás, že ste napríklad príliš pyšný?
To neviem, ale bolo by mi to jedno. Rozhodoval som sa sám za seba a bol som vo svojom rozhodovaní svojprávny. Mimochodom, všetko má dve strany mince. Režisér, ktorý mal v minulom režime dlhoročný zákaz a nemohol točiť, priniesol mizerný scenár k televíznej veci a želal si, aby som mu v tom zahral, pretože už zase dlho nič nedostane a nemá čo jesť. A tak som šiel a zahral. Videlo to asi päťdesiat ľudí, ale tí, čo to videli, sa pýtali: Preboha, prečo?! Ja som vedel prečo.