Ako sa z učiteľky stane spisovateľka?
Vždy som chcela písať. Odmalička som bola introvert, moja mama mi dodnes pripomína, ako som sa nechcela ísť hrať von s deťmi. Radšej som si písala do zošita a hovorila som, že píšem knihu. Som z generácie, ktorá rodičov rešpektovala a tak namiesto knihovníckej školy, ktorú som si vybrala ja, som išla na pedagogickú. Lebo všetky ženy v našej rodine sú učiteľky a mama ňou túžila byť. Neodporovala som, a dnes si myslím, že to bolo dobré. Deti sú vynikajúci trenažér, naučíš sa pri nich vystupovať, nebáť sa prehovoriť či vedieť zaujať. Kruh sa uzatvára – všetko, čo som sa naučila, som zužitkovala.
Po učiteľovaní predsa len prišlo aj na písanie...
Rok 1999 bol pre mňa veľmi ťažký, nerada sa k tomu vraciam. Dostala som sa do stavu klinickej smrti, manželovi v nemocnici vrátili moje oblečenie, že už ho nebudem potrebovať. Ale osud mal so mnou iné plány, zostala som tu. Vtedy som si povedala dosť, odteraz už budem robiť len to, čo chcem. Ako prvé som si dala dolu hodinky, nenosím ich. Myslím si, že mám nadstavený svoj vlastný čas a užívam si ho. Vyberám si, s kým sa stretnem, čo budem robiť. Už viem povedať nie. A po tom ťažkom, čo som prežila, som si povedala, že je čas začať písať.
Čo bolo prvé, čo si napísala?
Už v tom čase som sa intenzívne kamarátila s herečkou Luciou Siposovou, často sme sa stretávali. Raz u nej bol aj Vašo Púčik, práve pripravoval svoj prvý muzikál a spomenul, že hľadá niekoho, kto by napísal texty piesní. Zasmiala som sa, že to je ľahké, to zvládnem. Priniesol mi CD s hudbou a pustila som sa do toho. Bola to veľká skúsenosť. Presne v tom čase som po nociach začala písať svoju prvú knihu. Nevedel o tom nikto, ani môj manžel.
A vyšlo to na prvý pokus?
Áno. Spomínam si na rozhovor s Petrom Lipovským z marketingového oddelenia vydavateľstva. Pýtal sa ma, prečo si myslím, že by mali vydať moju knihu. Uvedomila som si vtedy, že prišla chvíľa, keď sa musím zastať sama seba. Úprimne som povedala, že o písaní kníh nič neviem, ale že som mala silnú túžbu ju napísať a že si myslím, že je to kniha, ktorá by mohla zaujať. On sa len dlho na mňa uprene díval, potom sa usmial a povedal: „V poriadku, ostatné s vami dohovoria kolegyne.“ A odišiel. Potom sa stalo, že moja prvá kniha naozaj mala úspech. Čitatelia si vypýtali pokračovanie.
Čo je to potreba písať? To vnútorné napätie, tá túžba niečo zo seba poslať ďalej cez knižku?
Ja neviem. Asi to nazvem talentom. Proste ideš za tým, lebo musíš, nepýtaš sa prečo. Raz som bola na nejakej akcii knihovníkov a jedna dáma sa ma spýtala, či sa oplatí písať. Odpovedala som jej, že ak si dáva túto otázku, tak nech ani nezačne. Koľkokrát som unavená, bolí ma chrbát, ale viem, že ešte toto musím dostať z hlavy von, že mám túžbu to posolstvo predstaviť ľuďom, že sa dá na svet dívať aj inak, že sa oplatí hľadať nové východiská. V mojich knihách sa dejú aj zlé veci, ale čitateľky ich nevnímajú. Ponúkam východisko, ako sa na rôzne situácie pozerať, čo s tým robiť, prečo sa nám to deje, a naučiť sa s tým žiť. Čitatelia majú potom pocit, že sú to láskavé knihy.
