Ako sa z učiteľky stane spisovateľka?
Vždy som chcela písať. Odmalička som bola introvert, moja mama mi dodnes pripomína, ako som sa nechcela ísť hrať von s deťmi. Radšej som si písala do zošita a hovorila som, že píšem knihu. Som z generácie, ktorá rodičov rešpektovala a tak namiesto knihovníckej školy, ktorú som si vybrala ja, som išla na pedagogickú. Lebo všetky ženy v našej rodine sú učiteľky a mama ňou túžila byť. Neodporovala som, a dnes si myslím, že to bolo dobré. Deti sú vynikajúci trenažér, naučíš sa pri nich vystupovať, nebáť sa prehovoriť či vedieť zaujať. Kruh sa uzatvára – všetko, čo som sa naučila, som zužitkovala.
Po učiteľovaní predsa len prišlo aj na písanie...
Rok 1999 bol pre mňa veľmi ťažký, nerada sa k tomu vraciam. Dostala som sa do stavu klinickej smrti, manželovi v nemocnici vrátili moje oblečenie, že už ho nebudem potrebovať. Ale osud mal so mnou iné plány, zostala som tu. Vtedy som si povedala dosť, odteraz už budem robiť len to, čo chcem. Ako prvé som si dala dolu hodinky, nenosím ich. Myslím si, že mám nadstavený svoj vlastný čas a užívam si ho. Vyberám si, s kým sa stretnem, čo budem robiť. Už viem povedať nie. A po tom ťažkom, čo som prežila, som si povedala, že je čas začať písať.
Čo bolo prvé, čo si napísala?
Už v tom čase som sa intenzívne kamarátila s herečkou Luciou Siposovou, často sme sa stretávali. Raz u nej bol aj Vašo Púčik, práve pripravoval svoj prvý muzikál a spomenul, že hľadá niekoho, kto by napísal texty piesní. Zasmiala som sa, že to je ľahké, to zvládnem. Priniesol mi CD s hudbou a pustila som sa do toho. Bola to veľká skúsenosť. Presne v tom čase som po nociach začala písať svoju prvú knihu. Nevedel o tom nikto, ani môj manžel.
A vyšlo to na prvý pokus?
Áno. Spomínam si na rozhovor s Petrom Lipovským z marketingového oddelenia vydavateľstva. Pýtal sa ma, prečo si myslím, že by mali vydať moju knihu. Uvedomila som si vtedy, že prišla chvíľa, keď sa musím zastať sama seba. Úprimne som povedala, že o písaní kníh nič neviem, ale že som mala silnú túžbu ju napísať a že si myslím, že je to kniha, ktorá by mohla zaujať. On sa len dlho na mňa uprene díval, potom sa usmial a povedal: „V poriadku, ostatné s vami dohovoria kolegyne.“ A odišiel. Potom sa stalo, že moja prvá kniha naozaj mala úspech. Čitatelia si vypýtali pokračovanie.
Čo je to potreba písať? To vnútorné napätie, tá túžba niečo zo seba poslať ďalej cez knižku?
Ja neviem. Asi to nazvem talentom. Proste ideš za tým, lebo musíš, nepýtaš sa prečo. Raz som bola na nejakej akcii knihovníkov a jedna dáma sa ma spýtala, či sa oplatí písať. Odpovedala som jej, že ak si dáva túto otázku, tak nech ani nezačne. Koľkokrát som unavená, bolí ma chrbát, ale viem, že ešte toto musím dostať z hlavy von, že mám túžbu to posolstvo predstaviť ľuďom, že sa dá na svet dívať aj inak, že sa oplatí hľadať nové východiská. V mojich knihách sa dejú aj zlé veci, ale čitateľky ich nevnímajú. Ponúkam východisko, ako sa na rôzne situácie pozerať, čo s tým robiť, prečo sa nám to deje, a naučiť sa s tým žiť. Čitatelia majú potom pocit, že sú to láskavé knihy.
Pôsobíš krehko, si aj taká naozaj alebo máš v sebe skrytú veľkú vnútornú silu, ktorá ťa stále ženie?
Mám sparťanskú výchovu od svojej mamy. Je zdravotníčka, so sestrou sme nesmeli byť nikdy choré. Sme naučené žiť efektívne – pracuj, a ak niečo robíš, tak to rob na 100 percent. Krehkosť je spôsobená mojou podstatou. Mám rada svoje ticho, nemám rada nepokoje. Ale bol by zo mňa skvelý ombudsman, viem sa zastať slabších, alebo ak ide o prírodu, som v ochrane nekompromisná. Môj syn vraví, že som schopná priviazať sa o strom pred panelákom. Som veľmi citlivá a vnímavá, patrím asi k tým senzitívnejším ľuďom. Môj muž hovorí, že vždy ihneď z človeka vycítim, aký je. Ale húževnatosť mám naučenú výchovou.
Použila si tento princíp tvrdej výchovy aj ty pri svojich synoch?
Môj muž je mi veľmi podobný. V ľudskosti, v empatii, potrebe pomáhať, ale pomáhať potichu, nie okázalo. Na druhej strane celá rodina sme extrémne pracovití a efektívni. Myslím si, že obidvaja synovia sú po nás, majú to v génoch. Takže nebolo ťažké vychovávať ich.
Čo je pre teba v živote najdôležitejšie?
Láska bez výhrad. Nech sa deje, čo sa deje, zvládneme to, lebo sa máme radi. O tom je aj moja zatiaľ posledná kniha. Stačí, že sa máme radi. S partnerom, s deťmi. Áno, nebýva nedeľa každý deň, vždy sa niečo pritrafí, ale v konečnom dôsledku vieš, že to zvládneš, lebo sa máte radi. Nemám rada faloš, neznášam intrigy a závisť. Vyberám si k sebe ľudí, čo sú podobne nastavení ako ja.
Žijeme v dobe, keď sa podľa mňa až nezdravo kladie dôraz na individualizmus, na sebalásku, často mi to pripadá neadekvátne a podporujúce egoizmus. Ako to vnímaš ty?
Zdieľam rovnaký názor. Niekedy mám pocit, že táto mladá generácia je taká pohltená sebou, im to až to škodí. Nezdravo sa pozorujú a priveľmi sa zaoberajú len sebou. Môj svokor má krásne heslo a ja s manželom sa ním riadime celý život: Drž sa roboty a nemáš kam skĺznuť. A keď sa toho držíš, stretávaš rovnako pracovitých ľudí a neskĺzneš do niečoho nezdravého. Nikdy som nestavala seba na prvé miesto. Myslím si, že mám pevne ukotvenú hierarchiu hodnôt. Je to ako v rozprávke o troch grošoch – aby mali všetko potrebné rodičia, my i deti. Veľmi ďakujem za to, že mám ešte rodičov a svoju energiu spravodlivo rozdeľujem medzi nich a deti, čo-to si ponechávam pre seba. Myslím si, že je to takto v poriadku. Keď dobre žiješ, nepotrebuješ seba stavať na prvé miesto.
Ale sú aj situácie, keď treba uplatniť zdravú dávku egoizmu. Vieš si to dopriať?
Mám upratané hodnoty. Už viem povedať na niektoré veci, že nechcem. Teraz budem konkrétna – v našom meste som mala dostať nejakú cenu a ja som sa zamyslela, či to chcem, či si to zaslúžim. Písanie je pre mňa poslanie, nie prostriedok zviditeľňovania sa. Viac ako cena by ma potešilo, keby si rodáci prečítali moje knihy. Teraz je pre mňa najviac, že mi píšu čitatelia, čo všetko sú schopní v mojich knihách nájsť a čo im moje myšlienky spôsobujú. Ale k otázke – či sa viem uprednostniť... my sme v rodine tak nastavení, že sa navzájom uprednostňujeme, a tak je všetko v poriadku, pretože sa na prvom mieste striedame.
A čo partnerské vzťahy? Akoby ľudia dnes nemali chuť na dlhodobé vzťahy, ak sa niečo pokazí, radšej sa rozídu a nepracujú na sebe. Čo je podľa teba dôležité, aby vzťah bol stabilný, aby obom prinášal naplnenie a potešenie?
V tom mám celkom jasno, s manželom sme spolu už 33 rokov. Myslím si, že dôležitá je primárna úcta, o ktorej nemusíš hovoriť. Nemusím opakovať, že si manžela vážim, alebo mu lichotiť za jeho úspechy. Stačí, že sa na seba pozrieme, a vieme svoje aj po tých rokoch. A zároveň si vieme dopriať čas pre seba. Sme obaja Vodnári, aj on má rád svoje ticho a svoju nezávislosť. A ešte si myslím, že keď má žena zdravé sebavedomie a vo vzťahu nachádza stabilitu a bezpečie, nemá potrebu muža kontrolovať alebo určovať jeho smerovanie. Často mužovi s úsmevom hovorím – robím dobré meno tvojmu menu. Teší sa z toho a aj po rokoch mi rád urobí radosť. Napríklad, že mi donesie z firmy svoj obed, pretože vie, že to konkrétne jedlo mám rada. To považujem za najúprimnejšiu lásku. Nemusí mi nič dokazovať.
Čím mu to ty oplácaš?
Starostlivosťou a oddanosťou. Veľa pracuje, je šéf veľkej firmy, tak od neho doma nechcem žiadne domáce práce a hlavne mu varím to, čo má rád. On mi zase toleruje, že keď píšem, tak nemám čas upratovať. U nás by si vtedy mohla na poličke nakresliť srdiečko do prachu. Máme striktne určené priority a vieme, že keď máme obidvaja toho veľa, niektoré veci idú bokom. Všetko má svoj čas. A keď si potrebujeme oddýchnuť, tak radšej ideme na chalupu. Je nám spolu dobre a je asi najviac, keď od života dostaneš partnera, ktorý život cíti rovnako ako ty.
Si vášnivá chalupárka, chodíš na chalupu aj písať, čo ti dáva tento životný rozmer?
Po mnohých rokoch som sa rozhodla, že tam pôjdem natrvalo bývať. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že mám rada ticho a vyžiadanú samotu. Takú samotu, z ktorej sa dá rýchlo odísť. Bytostne potrebujem životný priestor bližšie k prírode. Symbolicky si oblečiem široké šaty, nechcem byť ničím zväzovaná a idem sa prejsť po našej veľkej záhrade. Sprevádzajú ma mačky, za plotom je srnka a robí ma to neskutočne šťastnou a pokojnou. Záhrada je terapia, kde môžem byť sama sebou a tento pocit prenášam aj do svojich kníh. Na chalupe som našla ticho aj odpoveď.
Väčšinou tieto rozhovory končievam rovnakou otázkou, tak ju položím aj tebe – si dokonale šťastná alebo ti niečo ešte chýba, aby si mohla povedať bez zaváhania áno?
A čo je dokonalosť? Myslím si, že pre každého je dokonalosť niečo iné. Pre niekoho je dokonalý pocit, ak leží niekde na pláži a má tam vlastnú jachtu. Ja si myslím, že dokonalé šťastie je vec rozhodnutia. Verím v šťastnú povahu, o sebe si myslím, že ju mám. Veľa vecí viem neriešiť, veľa vecí viem nevidieť, ale viem aj rozoznať, čomu mám venovať energiu a čomu už netreba. Ak toto máš v sebe, si o krok bližšie k šťastiu. Dokonalým šťastím môžem nazvať stav, keď mi nič nechýba ani neprevyšuje, keď nemám prílišné očakávania a baví ma aj všednosť. To je požehnané šťastie. Za šťastie považujem aj to, že mám stále okolo seba svojich blízkych, ktorí mi robia radosť tým, akí sú. Som za to osudu vďačná. Naozaj sa nemám na čo sťažovať.
