Ste si istý, že napríklad nepočúval tajne za dverami alebo nešpehoval za oponou?
Som. Zaujímavé ale bolo, že na súde, kde pracoval, ma jeho kolegyňa zastavila na chodbe s otázkou, kto som. A keď som sa predstavil, vyhŕkla: „Vy ste ten slávny herec. Syn nášho šéfa!" Bol som z toho vyvalený. Netušil som, ako pochvalne o mne hovorí.
Takže bol pyšný. A pretože ste nikdy nevyvracali jeho autoritatívnu výchovu, možno sa vám to hanbil dať najavo, aby nestratil „pokerface".
Vzťah medzi nami bol dosť zvláštny. On vyznával inú politickú rovinu života ako ja. Veľmi často sme sa sporili a vlastne sme sa názorovo aj ľudsky de facto zišli až v jeho starobe.
Mrzelo vás to?
Myslím si, že nie. Mladosť je búrlivá, je svoja. Každý mladý človek sa profiluje nejakým svojim spôsobom a dosť často revoltuje voči otcovi. Čiže ani u mňa to nebolo iné.
Nepredpokladám ale, že na JAMU ste šli natruc otcovi. Čo ste vtedy očakávali? Mohla hrať rolu túžba po sláve, po obdive, možno po vplyve?
Nemal som naskrz žiadnu ucelenú predstavu. Chcel som sa naučiť čo najviac, čo najviac si vziať z toho, čo škola ponúkala. A pretože tam v tom čase boli vynikajúci pedagógovia, mal som oprávnenú nádej, že sa tak stane. Až keď som absolvoval pri škole divadelné predstavenia, začal som si všímať, že je na mňa trochu uprená pozornosť. A to aj zo strany tých, ktorí rozhodovali o tom, kam a kedy pôjdem do angažmán. Akonáhle si ma v Brne všimlo rodiace sa nové Divadlo Husa na provázku s tromi vynikajúcimi režisérmi - Zdeněk Pospíšil, Peter Scherhaufer a Eva Tálská - neváhal som ani sekundu a šiel do neistoty. Začínali sme s hŕstkou divákov, chodili sme po uliciach a prehovárali ľudí. Až postupom času sme sa začali etablovať na divadelnej scéne, boli stále slávnejší a tá sláva sa dotýkala aj mňa. A to ma tešilo.
Prečo ste šli do neistoty?
Možno som tým vo svojom živote tak akosi postihnutý. Vždy sa snažím neistotu nejakým spôsobom premeniť na istotu. Vtedy som veril režisérovi Zdeňkovi Pospíšilovi, ktorý tvrdil, že do desiatich rokov budeme najslávnejšie divadlo v Európe. A sekol sa o päť rokov. A veril som sebe. Podobné to bolo s mojím odchodom do Národného. Bolek Polívka mi hovoril: „Tu budeš chýbať a tam budeš navyše.“ A potom sa o tri roky ospravedlnil vetou: „Nie, ty tam nie si navyše, ty tam trčíš.“ Chodenie do neistoty je taká moja záľuba.
Na jednej strane neistota a na druhej hovoríte, že si veríte. Má to vysvetlenie?
Veríte v potenciál. Vidíte okolo seba ľudí, ktorí majú veľký talent a veríte, že ho všetci zúročíte.