Vráťme sa ešte k tej audioknihe o odchádzaní. Veľa ľudí má z konečna úzkosti. Čo vy?
Myslím si, že zmierenie prichádza ľahšie, keď si môžete povedať, že ten život bol dobrý a že aj vy ste boli v jadre dobrý. Takú inventúru si v poslednej dobe robím celkom často.
A…?
Niekedy dôjdem k tomu, že som bol hrozná sviňa. Toto a toto som pokazil, toto som nemal robiť. Často ma prepadajú výčitky svedomia. Mám aj krásne spomienky, to si pripadám ľahký a slobodný. Ale potom sa to zase pokazí, až mi z toho behá mráz po chrbte. Je to buď, alebo. Pocit zmaru a straty ma trápi, niečo v hlave mi napovedá, že by som to mal nejako napraviť, lenže ono to už nejde. Čo sa stalo, nejde vráťiť... To sa nedá vystrihnúť ako z filmu...
Každý predsa robíme chyby...
Tým sa utešujem, že aj ten najúctyhodnejší má nejaký hriech, ku ktorému sa musí prihlásiť. Inak v tej inventúre nie je poctivý…
Podľa mňa ste na seba až veľmi prísny. Myslím si, že ste napríklad úctyhodne obstáli v momente, keď odchádzala vaša partnerka Věra Galatíková. Mohla sa na vás spoľahnúť v tom najdôležitejšom okamihu. Starali ste sa o ňu do posledných chvíľ. Aj vďaka vám odišla doma, obklopená najbližšími, čo si podľa prieskumov praje väčšina ľudí, ale podarí sa to asi len štvrtine…
Nebral som to ako povinnosť, ale ako samozrejmosť, ktorú som pre ňu urobil rád, s láskou... Věra s chorobou bojovala niekoľko rokov. Držal som ju za ruku, keď odišla. Ona o tom možno už ani poriadne nevedela. Bola utlmená. Ku koncu bola stále napojená na kyslík s héliom, aby sa jej dýchalo ľahšie. Väčšinou spala, ale ja som sa s ňou stále rozprával. V jednom momente som ju poprosil, nech sa na mňa pozrie. Zdalo sa mi, že to vnímala, pretože sa jej zachveli oči. A o dvadsať sekúnd bola preč… Ale nechcem vám vykladať podrobnosti o odchode svojej ženy, chcem si ich nechať pre seba, je to pre mňa príliš intímne… Věra odišla 21. decembra 2007, mala šesťdesiatdeväť rokov…
Počul som radu od psychológov, že keď sa už pri spomínaní na mŕtveho prevažne usmievame, pretože sa nám vybaví niečo pekné a príjemné, sme na dobrej ceste vyrovnať sa s jeho odchodom…
Nedávno to bolo osemnásť rokov, čo sa to stalo, a stále je to pre mňa veľmi ťažké…
Zdá sa vám o nej niekedy?
Zdáva sa mi o nej. A väčšinou sú to pekné sny. Vždy je ona tou dominantnou postavou, ktorá rieši svoje veci, niekedy sa ku mne správa dosť odťažito. Podobné to je, keď sa mi zdá o otcovi. Z toho potom bývam sklamaný... A vždy sú mladí, zhruba vo veku medzi tridsiatimi a štyridsiatimi rokmi.
A nič vám v tom sne nehovoria? Neradia vám napríklad niečo?
To nie. Oni so mnou veľmi nehovoria. Som viac-menej len pozorovateľ. Aj keď nedávno som s Věrou mal veľmi dôverný sen, dá sa povedať až sexuálny. (usmieva sa) To sú tie spomienky, vďaka ktorým sme s blízki vlastne stále, aj po ich odchode.
Vaša dcéra Kristýna v tom spomínanom televíznom dokumente hovorila, že chápala, keď ste sa po pohrebe vrátili späť domov do Hostivíc, pretože ste vraj nechceli, aby tam Věra bola sama…
Kristýna ma pozvala k sebe, aby som nebol sám a aby som prežil sviatky s jej rodinou. A ja som tam vydržal jeden večer, prespal som a druhý deň ráno som hovoril, že musím ísť domov. Nerád som medzi ľuďmi, keď ma niečo týra alebo keď mám nejaké trápenie... V tej chvíli som rád sám... Ľudia ma toho trápenia nezbavia, ani tí najbližší. Viac ako dvadsať rokov trpím endogénnymi depresiami, musím užívať antidepresíva. Len s nimi sa to dá vydržať... Som veľmi rád, že som si nechal pomôcť od odborníkov. Ale aj tak je to niekedy ťažké…
V dokumente ste veľmi pekne rozprávali o vôňach. Spomínali ste, ako voňala vaša škola alebo divadlo… Mala pre vás nejakú špecifickú vôňu aj vaša žena?
Samozrejme... Nádhernú... Lenže za svoje hriechy som bol potrestaný tým, že som stratil čuch.
Počas covidu?
Po operácii kvôli upchatým dutinám. Lekári sa mi v tom nose asi príliš porýpali... Nič necítim. To ma veľmi hnevá, pretože pachové vnemy sú pre mňa veľmi dôležité.
Ako voňala napríklad tá vaša krčma?
Vpredu pri výčape, kde sedávali štamgasti, voňala dymom, pretože oni mali v ústach fajky a viržinky. Ako malému smradovi mi dávali potiahnuť z fajky, ale keďže som tam fúkal obrátene, zhasol som ju. (usmieva sa) Stal som sa prvým diskdžokejom v protektoráte. Na hlavu som si dal cylinder a púšťal som na gramofóne platne na želanie. Za zarobené peniaze som potom chodil do kina. Keď sme u tých vôní, spomínam si napríklad na prvý deň v škole. Vtedy sme sa ako žiaci ešte museli prezúvať do cvičiek. V triede bola drevená podlaha, ktorá sa pred začiatkom školského roka natierala tmavým ochranným lakom, ktorý mal svoj charakteristický zápach alebo skôr vôňu, pretože mi to vtedy veľmi voňalo. Ako dospelý som zase intenzívne vnímal vôňu divadla, každé malo trochu inú. Aj keby ste mi vtedy zaviazal oči, povedal by som vám, v akom práve som.
