A na čo sa hrajú mladí dnes?
Čumia do mobilov alebo počítačov. Kúsok od baráku máme ihrisko. Veľa chalanov tam nevidím. My by sme sa tam každý deň naháňali za loptou. Ale nechcem znieť ako nejaký staromil, čo sa len sťažuje a nadáva na mladých. Sú jednoducho len niekde inde a bavia sa inak, čo je asi prirodzené. Jáchym má štyri roky a už vie počítať do sto. Takže z neho možno nebude herec ale matematik.
Čo vás baví robiť s vnúčatami? Rozprávate im aj príbehy zo svojho života?
Na moje príbehy nemajú dosť trpezlivosti. Skôr mi rozprávajú svoje zážitky, ale to je dobre. Ja tie decká počúvam šialene rád. Je s nimi sranda. Niekedy spolu hráme karty. Keď bol Štěpán, syn Kristíny, ešte malý, hrali sme spolu niekoľkokrát Prší. Keď prehral, dosť zle to znášal. Tým skôr, keď som ho podpichol vetou: „To som zase zahral majstrovsky.“ Keď mi porážku oplatil, vrátili mi to s poznámkou, že je tiež majster. (usmieva sa)
Maznali sa s vami rodičia?
S otcom sme sa nemaznali, skôr sme spolu občas akoby zápasili. Blbol so mnou ako chalan s chalanom. Rýchlo som si zvykol na jeho prejavovanie lásky i spôsob komunikácie a tak som mu to tiež oplácal. Boli sme skôr kamoši než ako otec a syn. Na maznanie som mal mamičku, bol som jej miláčik. Spával som na vankúši, na ktorý mi urobila veľmi peknú výšivku. Raz k nám prišla návšteva a ona im ten vankúš požičala na spanie. Považoval som to za strašnú zradu našej lásky, doslova som trpel. Keď návšteva odišla, vankúš sa ku mne, samozrejme, vrátil. O to viac som si ho potom strážil. Mamička bola zlatá. Aj keď s otcom denne obsluhovala v krčme, večer za mnou zakaždým aspoň na chvíľu pribehla, aby mi pred spaním prečítala rozprávku.
Zverovali ste sa mame s prvými láskami?
Ani som nemusel, pretože ona bola pri tom, keď som si asi tak v trinástich nahováral jednu dievčinu zo zboru. Jitka Benešová. Krásne spievala, mala sóla. Bola veľmi pekná ... Nejako sa to v našej rodine prevalilo. A babička, ktorá žila s nami, mi vtedy nadávala. Niečo miešala v kuchyni a svoju litániu zakončila otázkou: „To si vezmeš taký chodó kostolný meš?“ Hovorila buláckym dialektom (chodské nárečie, pozn.red.).
Čo ste jej na to odpovedali?
Mlčal som a tváril sa urazene. Tiež som bol jej obľúbenec, takže jej to naštvanie dlho nevydržalo.
Prvá láska v trinástich... Bola vtedy aj prvá pusa?
Boli sme v kine, držal som ju za ruku a ešte takto v podpazuší, tlačil som sa k nej. A potom som ju sprevádzal domov. Viete, že na tú pusu si nepamätám? Neviem... Asi to nebolo dôležité. Potom som z detského zboru prešiel do ochotníckeho divadla. Zrazu som sa ocitol medzi samými dospelými. Keďže som sa im hrozne chcel vyrovnať, správal som sa asi dosť neznesiteľne. Mal som šestnásť, ale snažil som sa s nimi konverzovať na úrovni, takže som musel byť smiešny. Našiel som si tam ale kamaráta Otíka Šašecího, najlepšieho herca súboru. Toho som mal veľmi rád, pretože bol veľmi vtipný. Miloval vlašský rizling. A vďaka nemu som si ho tiež obľúbil.
Ste veľký milovník žien. Bol ste štyrikrát ženatý. Čo vás ženy naučili?
Že život vo dvojici dokáže byť strašne milý a krásny, ale občas dokáže byť tiež krutý a smutný. Po veľkom zamilovaní a vzplanutí citu obvykle príde upokojenie. Niekedy príde krach a spadnete do priepasti, kde je bahno... Ale niekedy sa aj dlhodobé spolužitie zase môže vzchopiť do nového milostného záchvatu. Záleží na tom, ako sa o vzťah obaja starajú. Ideálne je, keď sa snažia obaja. Niekedy tú nádej zachráni aspoň jeden, ak má silu stále bojovať... V rodine podľa mňa musí panovať zdravé sexuálne napätie. Myslím si, že je dobré si aj pred deťmi s partnerkou prejavovať lásku. Tam by nemala existovať hanba, čo sa týka citov. Jedine tak sa deti naučia samé prejavovať city a lásku.
Videl som televízny dokument o vašej rodine, kde váš syn Ladislav spomínal, ako ste sa k sebe s Věrou Galatíkovou mali aj pred svojimi deťmi a že sa na to veľmi pekne pozeralo…
Viete, práve do Věry som sa zamilovával opakovane. A keď už, bohužiaľ, odchádzala kvôli chorobe, bolo to naozaj veľmi silné. Podobne ako na začiatku. Až ma to samotného prekvapilo. Možno si teraz fandím, pretože ma ľudia ohovárajú, aký som bol, že som bol záletník, ale jednoducho som v tom závere cítil tú našu spoločnú silnú lásku s Věrou. Uvedomil som si znova veľmi naliehavo, aká mimoriadna bola. Mala rýdzi charakter.
Strávili ste spolu takmer štyridsať rokov…
Tridsaťšesť rokov sme mali spolu vymeraných… (dlho premýšľa) Mali sme výhodu a zároveň nevýhodu, že sme vykonávali rovnakú profesiu. Zdieľali sme svoje herecké zážitky, hlavne úspechy a radosti. Občas sme sa spolu učili text, skúšali a niekedy dokonca aj hrali. Napríklad keď sme sa pripravovali na Magickú komédiu, mali sme v rukách bábky, ona kráľovnú, ja princa. A pri tom sme odriekavali svoj text. Věru toto skúšanie šialene bavilo.
Mala pochopenie pre tie vaše preslávené improvizácie na javisku?
V Rokoku sme hrali jedno predstavenie, kde som strašne hneval kolegu. Bola to pomsta, pretože ma predtým schválne trápil. A tak som ho v jednej scéne, keď som sa mu mal v kľaku ospravedlňovať, nenápadne pohrýzol do brucha. Věra stála v portále a divoko šepkala: „Laďo, ty sviňo, nechaj to!“ Věru som na javisku radšej neodbúraval, nechcel som ju týrať, a tak som sa verne držal scenára.
