Ktoré voňalo najlepšie?
To prvé, Janáčkova opera. Keď som vtedy vošiel do toho divadla, zrazu ku mne zavanula vôňa ľahkej zatuchliny, akejsi staroby. Ale veľmi milej! Veľmi podobnú vôňu som potom cítil v plzenskom a libereckom divadle, jednoducho v starých budovách… Mimina, čo zase vyvádzaš?! (čivava ukradla ceruzku a niekam s ňou odbehla) Nechaj to! Poď! Dám ti piškót, ale musíš byť dobrá…
Ako voňajú Mestské divadlá pražské, kde teraz hráte?
Mne teraz nijako, ale spomínam si, že kedysi to neboli práve príjemné pachy. Vzduchotechnika tam nikdy dobre nefungovala. Niekedy sa cez ňu dokonca šíril zápach z krčmy U Novákov. Keď napríklad vyprážali rezne, bolo to veľmi cítiť. Ale pracovať tam chodím rád. So Simonou Stašovou hráme manželov v romantickej komédii Na zlatém jezeře. To ma veľmi baví. Hranie ma stále ešte drží aspoň trochu vo forme. Riadim sa heslom: „Treba sa hýbať!“ Keď sa človek prestane hýbať, spráchnivie. A keď prestane trénovať mozog, trpí zase mentálne. Ono je to čím ďalej ťažšie, ale musíte sa premôcť.(usmieva sa)
Musíte sa niekedy veľmi premáhať, aby ste vyrazili večer do divadla?
Niekedy si hovorím, že by som sa na to dnes najradšej vykašľal, čítal by som si alebo šiel s Mimi na prechádzku a mal pokoj. Avšak prídem do divadla, oblečiem na seba kostým, vyleziem za javisko, zhasne sa v sále, začne muzika, idú svetlá. A ja sa teším ako malé dieťa.
Omladnete tam?
Keď sa sústredím na hranie, možno prestanem tak veľmi vnímať, že ma bolí chrbát. Ale bolí ma, samozrejme, stále. (smeje sa) Už nemám toľko práce, ale rozmaznávam si ju. Veľmi rád načítam knihy pre vydavateľstvo OneHotBook. Hľadáme teraz pre mňa vhodný titul. (čivava zase začne lietať okolo nás ako splašená) Mimino! Už vás tá mrcha tiež poriadne štve, čo? Dáme ju von, aby sa vyčurala. A aby tam trochu schladla. (odnesie čivavu na záhradu, zavrie francúzske okno, a zrazu je pokoj…)
Ktorý z hlasov vašich kolegov vás baví?
Veľmi som o tom nepremýšľal, navyše mám trochu profesionálnu deformáciu. Pri počúvaní audioknihy väčšinou vnímam len to, ako svoj prednes interpreti zvládajú technicky. Ale niekedy je to pre mňa silný emocionálny zážitok. Napríklad Karel Höger, to bol môj guru, nielen čo sa týka práce s hlasom. Stretli sme sa pri práci na seriáli Nemocnica na okraji mesta, kde pôvodne mal stvárniť primára Sovu, ale po natočení niekoľkých dielov, bohužiaľ, zomrel (v roku 1977, pozn. red.) a musel ho nahradiť Ladislav Chudík. Vtedy som sa k pánovi Högerovi dostal veľmi blízko. Práve prežíval ťažké obdobie, nielen zdravotne, ale aj psychicky. Rozprávali sme sa veľmi otvorene. Aj o tom, čo nás trápilo…
Ako si naňho spomínate?
V prvom rade som hrdý na to, že sme sa obaja narodili v Kráľovom Poli, v Brne, v Brnečku. Mal nádhernú hereckú fantáziu a nápady. Videl som napríklad televízny záznam divadelnej hry Smrť obchodného cestujúceho, kde stvárnil hlavnú rolu Willyho Lomana, druhoradého občana, čo sa po svete vláči s kufríkmi. On sa ním stal, pretože on na javisku dokázal ako tá postava nielen hovoriť, ale aj premýšľať. To bol virtuózny výkon! Mimochodom, seriál Nemocnica na okraji mesta sa napokon veľmi výrazne prepojil aj s mojím životom. Do jedného motolského hrobu som pri nakrúcaní pochoval svojho seriálového otca. A o mnoho rokov neskôr som na rovnaké miesto uložil svoju Věru. Neberiem to ako náhodu, ale skôr ako osud. Za náhrobnú dosku som vysadil ibištek z našej záhrady, aby tam mala kúsok nášho domova. Kvôli tomu jej odchodu tesne pred sviatkami bývajú pre mňa odvtedy Vianoce dosť smutné.
Máte nejakú milú spomienku na Vianoce, keď ste boli ešte malý chlapec?
Jasné! Mávali sme obrovský stromček, vysoký pomaly až po strop, snáď trojmetrový. Bol krásne ozdobený a boli na ňom sviečky, ktoré sme zapaľovali. A nikdy nám nezhorel. A tie darčeky! Raz som dostal krásny tank na kľúčik, čo sám jazdil. To som mal asi štyri roky, možno päť. Strašne som túžil po poriadnom bicykli. Mali sme jeden taký rodinný, ale to nebolo ono, pretože bol dámsky. Otec ho za fľašku pálenky po vojne vymenil s jedným sovietskym vojakom. Preháňal som sa na ňom po Černoviciach. Ale chcel som svoj a so štangľou medzi nohami, jednoducho dospelácky pánsky bicykel. Dostal som ho, keď som mal asi osem.
Čo vám podobnú radosť urobí dnes?
Som skromný. Teda, to znie ako samoľúbosť a samochvála... Ja nič nepotrebujem, ani nechcem. Od syna som nedávno dostal nádhernú hrubú knihu Zvyky, obřady a slavnosti různých národů světa s kolážami výtvarníka Miroslava Huptycha. Tým ma syn potešil. A nielen tým…
