Napriek ťažkým skúškam osudu sa dokáže smiať, vie si zo seba urobiť srandu. Rozhovor pre časopis TÉMA prebiehal u neho doma v Hostiviciach. Okolo nás pobehovala ako neriadená strela jeho čivava Mimi, pri jednom tigriom výskoku mi olízla ucho, svojho pána hrýzla do nosa a občas sa pustila do márneho súboja s Maryškou, papagájom, ktorý všetko pozoroval z klietky, takže zuby aj zobák cvakali naprázdno. Pán domu neposlušného psíka niekoľkokrát prísne okríkol, ale zároveň bolo zrejmé, že má pre neho slabosť. Čo ho trápi, čo baví a na čo sa teší?
Minulý rok ste načítali audioknihu Jeřábi táhnou na jih od autorky Lisy Ridzén, švédsku knihu roka 2024, ktorá s veľkou citlivosťou rozpráva o starnutí a odchádzaní. Aká to bola práca?
Veľmi pekná. Tak som sa do toho položil, že niektoré scény som videl úplne ako filmový obraz. Akoby som sám bol aktérom toho príbehu. Ten text mi hovoril z duše, hoci som o pár rokov mladší ako hlavný hrdina Bo. Verím, že sú predo mnou ešte aspoň trochu lepšie vyhliadky, ako boli pred ním. Ale je mi vlastné myslenie starca, ktorý neustále odbieha do minulosti a už vlastne nevie, čo je realita a čo spomienky, a keď rozpráva historku, odskočí na ďalšiu bez toho, aby tu prvú dopovedal. To napokon uvidíte pri našom rozhovore. (usmieva sa)
Bo, hlavná postava švédskeho románu, už veľmi nerieši budúcnosť. Len má veľkú obavu, že mu syn zoberie milovaného psa Sixtena, jeho verného parťáka, o ktorého sa už nedokáže sám postarať...
Bolo to veľmi smutné aj pre mňa, keď som sa do toho vcítil pri čítaní. (jeho čivava Mimi tryskom urobila okolo nás asi dvadsiate ôsme kolečko a pri skoku mi olizla ucho). Teraz ste jej kamoš, ešte väčšia pocta je, keď vás uhryzne do nosa. (smeje sa) Som milovníkom psov, toto je náš piaty. Predtým sme chovali bradáčov. Tí boli poslušnejší... Ale vrátim sa ešte k tej knihe, tam ma oslovilo hneď niekoľko momentov. Jednak ako silne hlavný hrdina miluje svoju manželku, ktorá postupne odchádza pre vážnu chorobu. A potom jeho ťažký vzťah s veľmi prísnym až chladným otcom, ktorý sa premieta aj do jeho problematického vzťahu s jeho synom. Tak rád by mu povedal niečo povzbudzujúce a milé, ale ide mu to tak ťažko… V tom som sa tiež videl…
Mali ste s otcom podobný vzťah?
Nie tak úplne vyhrotený, ale problémy sme mali. Hlavne keď som bol v puberte a neskôr. Preto som čo najviac času trávil mimo domova, teda hlavne v divadle, ktoré som si zamiloval. Zato on túto moju lásku niesol veľmi ťažko. Keď som mu oznámil, že som sa dostal na hereckú školu (brnenskú JAMU, pozn. red.), chcel odo mňa, aby som si najskôr osvojil nejaké remeslo, on bol krčmár, mali sme prenajatú krčmu v Brne-Černoviciach a nad ňou sme bývali, ja až do svojich šestnástich rokov. Z rozprávania kolegov som potom pochopil, že to je univerzálna skúsenosť takmer všetkých hercov, ich rodičia ich napospol tlačili do inej profesie. Otec jednoducho neveril tomu, že sa uživím herectvom.
Bil vás otec?
To nie... Ako malý chlapec som k nemu vzhliadal ako k idolu, k svojmu vzoru. Bol veľmi kamarátsky, rád so mnou blbol a pripravoval rôzne dobrodružstvá. Zrejme to vychádzalo z jeho veľkej radosti, že má konečne syna. Práce v krčme bolo nad hlavu, ale kedykoľvek mal otec voľno, vzal ma niekam do prírody, napríklad na huby. Jazdili sme parníkom. Alebo loďkou po brnenskej priehrade. Z okna ma vysadil na okraj lode, omotal ma opaskom, za ktorý ma držal, aby som do tej vody nespadol. Keby to videla mama, zbláznila by sa od strachu. Otec bol výborný plavec, niekedy ma vzal na chrbát a v najširšej časti tú priehradu preplával so mnou za krkom. Bol to jednoducho frajer. Mal úžasný zmysel pre humor, v krčme bavil štamgastov.
Kde ten váš pekný vzťah dostal trhliny?
Vďaka kamarátovi som sa ako žiak piatej triedy dostal do detského zboru Janáčkovej opery. A potom tiež do detského zboru Klubu železničiarov. S tým sme veľa cestovali. Nedávno mi jedno dievča z toho súboru, dnes má tiež vyše osemdesiat, poslalo starú fotku – na brnenskej stanici vítame armádny súbor z Číny. Na prvom peróne stojíme v objatí čínskych vojačiek. Vtedy mi pripadalo, že sú veľmi krásne – vysoké, štíhle, s nádhernými nohami. Pritom väčšina Číňaniek má nohy do „o“. Takže možno som bol vtedy okúzlený hlavne vďaka svojej mladosti. Zaspievali sme im čínsku oslavnú pieseň, ktorú nás naučil náš zbormajster Sedlák, ktorý bol kedysi v Číne na nejakom výmennom zájazde…
