To boli dúhovky?
Tie boli strašne vzácne, o tie sa veľmi nehralo. Glingále boli guličky z ložiska. (papagáj Maryška, ktorý obýva neďalekú klietku, niečo znepokojene vykrikuje)
Čo hovorí?
Teraz som ju nevnímal, ale ona je strašne drzá. Keď začnem hľadať kľúče, vodičák a najčastejšie okuliare, hoci ich mám štvoro, začne byť aj nervózna. Zrkadlí skrátka moje pocity, až to v nej začne vrieť a dostane tiež zlosť. Nadáva. Vie napríklad: „Do riti!“ Tak ju upokojujem: „Nechaj to!“ A ona mi odpovedá: „Tííícho!“ Normálne ma okrikuje ako malého. To už je v poradí môj tretí papagáj.
A tí ďalší dvaja?
Prvá bola Gejša. Tá ma milovala, s obľubou mi vliezla pod košeľu a jemne ma ohryzkávala. Sama si vymyslela zdrobnelinu svojho mena, hovorila si Gejšovička. Ale potom mi kvôli mojej hlúposti uletela. A tak som si zaobstaral Pašu, to bol najmúdrejší papagáj v strednej Európe. Keď mal Einstein výročie narodenia, naučil som ho jeho špeciálnu teóriu relativity. Svoje vystúpenie ohlásil ako: „Paša, vedec.“ A potom zo seba vysypal známy vzorček: „E=mc 2“. Ten si tiež vymýšľal slová. Povedal o sebe, že je Paša herec Doprdelec. Keď to moja žena (Věra Galatíková, pozn. red.) rozprávala kolegom z Národného divadla, malo to obrovský úspech. Bola to vlastne kritika spoločenských pomerov, konkrétne úlohy hercov v socialistickej spoločnosti.
Čo si myslíte, aké vlastnosti ste zdedili po otcovi? Ste aj vy cholerik?
Som.
Mali to s vami vaše deti tiež ťažké? Museli znášať nejaké vaše výlevy?
Len keď som na to mal nejaký dôvod. (smeje sa)
Ako inak…
A nebolo to také divoké ako u môjho otca. Nebáli sa ma, neutekali predo mnou. Ako väčší problém podľa mňa vnímali, že sme s Věrou obaja dosť fajčili. Štvalo ich to natoľko, že nám občas schovali cigarety. Strašne som sa na nich hneval a kričal, nech nám tie cigarety okamžite vrátia. No ale snáď si z toho neodniesli traumu do života. Myslím si, že sa máme stále veľmi radi. Aj keď teraz na starobu je to, samozrejme, trochu iné…
Ako to myslíte?
Moje osemdesiate štvrté narodeniny sme oslavovali všetci spoločne v krčme na Vinohradoch. Celá rodina, bolo nás tam asi desať. Bolo to až dojemné. Oni sa ku mne ako k starcovi správajú s istou úctou, možno až ľahko súcitne. Obaja mi robia radosť. Kristína hrá divadlo, má veľa predstavení, aj zájazdových, a popri tom učí na súkromnom konzervatóriu. Okrem toho v poslednej dobe píše scenáre. Syn Ladislav tiež pôsobí v divadle, teraz ako technik.
Pripadáte si niekedy osamelý?
Niekedy je mi v tom trojposchodovom dome trochu smutno. Ale mám partnerku a tiež túto príšerku Mimi, niekedy sa veľmi pekne porozprávam s Maryškou. Keď som tu sám, niekedy si pripadám ako ten pustovník. Občas sa stretávam s nejakou stareckou melanchóliou, nie je to však nič zásadné, čo by mi nejako výrazne strpčovalo život. Som veľmi rád s deťmi aj s vnúčatami. Najmladší Jáchymek od syna Láďu sa na tej oslave prejavil ako rodený komediant. Možno bude aj herec. (usmieva sa) Tie deti sa mi dnes zdajú oveľa dospelejšie, ako sme boli my. Hrali sme sa guličky a po vojne potom na Nemcov a na Rusákov. V Černoviciach ešte dlho po vojne stálo pri železničnom moste delo. Točilo sa dokola, takže sme sa na ňom vozili.
