Zamilovali ste sa vtedy do nejakého čínskeho dievčaťa?
Bol som desaťročný smrad a ony dospelé dámy... Ale tú pieseň si dodnes pamätám... (spieva po čínsky) V refréne sa opakovali mená Mao Ce-tung a Stalin. Tí Číňania sa k nám po pár taktoch pridali. Boli sme z toho úplne v eufórii. O mnoho rokov neskôr, zhruba pred štyridsiatimi rokmi, som bol za matkou, ktorá za totality odišla s mojou mladšou sestrou na dlhší čas do Ameriky. V New Yorku bol práve aj môj kamarát, chodili sme po meste a zavítali aj do China Townu (čínskej štvrti, pozn. red.), kde som s tou piesňou zabodoval. Od jedného majiteľa reštaurácie som za to vystúpenie dostal úhľadne zabalený balíček, v ktorom sa skrývali kostené jedálenské paličky.
Vráťme sa, prosím, ešte k vášmu otcovi. Radili ste sa s ním vtedy aj o dievčatách alebo to bolo v tom čase tabu?
Toto sme nepreberali. Kvôli ostychu som sa mu radšej nezveroval so svojimi tajnými myšlienkami, ani neskôr so zážitkami. Hanbil by som sa o tom pred ním hovoriť. Zase takú dôveru som k nemu v puberte nemal... V detskom zbore som pokračoval aj potom, čo sa mi hlas zmenil mutáciou, ale už to veľmi nešlo. A tak som začal hrať divadlo s ochotníkmi z toho Železničiarskeho klubu. Tam som stretol skvelého režiséra Vyhnálka, ochotníka telom i dušou, nadšenca až obrodeneckého typu. Doslova žil divadlom. Uctievali sme ho ako boha. A potom tam bol ešte mladší režisér Ferebauer. S ním sme urobili mnoho inscenácií, mali sme veľmi široký repertoár, od Oscara Wildea až po Moliéra.
Príčina vášho odcudzenia s otcom bola v tom, že ste sa realizovali v divadle?
A tiež preto, že tým divadlom potom žila aj mamička. Pretože ma milovala a pretože ju tiež chytilo to prostredie. Dokonca nám pomáhala v úlohe akejsi sekretárky, ktorá hocičo vybavila a zariadila. Starala sa o nás aj o kostýmy. Som presvedčený, že otec na to žiarlil... Mimi! Čo blbneš?! (zvýši hlas na čivavu, ktorá skáče ako na strune a žobre o pozornosť) Pozri, čo pre teba mám. (dáva jej psiu maškrtu) Budeš chvíľku dobrá?
Myslíte si, že otec na vás žiarlil?
Áno. Vtedy to pre mňa bola obrovská dezilúzia, že nám otec to divadlo nepraje. Tam by som hľadal korene nášho odcudzenia. Ako dieťaťu sa mi zdalo, že je na matku kvôli tomu zbytočne nepríjemný a nespravodlivý, niekedy až zlý. Otec bol strašný cholerik! Keď sa nám pokazil papiňák, vzal dlátko a kladivo a presekal do veka diery, takže vyzeralo ako sitko… Keď bol najviac naštvaný, strčil hlavu do plynovej rúry a kričal: „Smrť, príď!“ (smeje sa) Ale inokedy to nebolo zas také humorné…
Kedy napríklad?
Pamätám si jednu scénu z našej krčmy. Bol som vtedy ešte malý chlapec, otec šiel na pľac a na jednej ruke mal vyrovnaných šesť tanierov s jedlom. Nejako som sa mu priplietol pod nohy, a zrazu sa všetko to jedlo váľalo po zemi. Začal strašne nadávať a ja som sa hrozne zľakol. Úplne som sa do seba schúlil, ako som sa bál... Mama ma musela utešovať. Bol skvelý otec, ale niekedy z neho jednoducho šiel strach... Ako dieťa to mal tiež ťažké, s otcom sa rozlúčil v štrnástich, pretože ten pracoval ako panský kočiš a podupali ho kone. On bol totiž kvartálny alkoholik. Išiel práve z krčmy, kde si dal pár pív a ako bol opitý, spadol z kozlíka. Táto skúsenosť otca určite tiež veľmi ovplyvnila.
Čo vás otec naučil?
Napríklad plávať a hrať špačky.
Ako sa to hrá?
Išlo o takú českú verziu bejzbalu. Odrezal sa klátik alebo špaček a ten sa potom paličkou odpaľoval čo najďalej alebo na cieľ. Hrali sme, samozrejme, aj guličky, to boli tuhé boje! Kto mal najviac guličiek, bol king. Nieto keď ešte vlastnil glingále.
