Prečo sa mnohé ženy cítia zvláštne alebo trápne, keď idú samy do reštaurácie, kina či na kávu, hoci na tom nie je nič zvláštne?
Nie je to precitlivenosť, ale dobre zmapovaný jav. Štúdie preukázali, že ľudia sa cítia blokovaní vykonávať tzv. aktivity pôžitku osamote, najmä ak sú na pozorovateľnom mieste alebo môžu byť pozorovaní ostatnými, pretože očakávajú negatívne úsudky. Nebojíme sa teda samotnej večere, ale toho, ako si publikum vysvetlí, že jeme sami, keďže niektoré spoločenské aktivity sú spoločensky kódované ako párové aktivity.
Máme ako ženy väčšiu potrebu pôsobiť spoločensky zapojene a môže byť aj preto predstava, že sedíme niekde samy nepríjemnejšia?
Neexistuje priamy experiment alebo štúdia, ktorá by takýto rozdiel potvrdzovala. Máme však overené faktory, ktoré tento mechanizmus u žien zosilňujú, ako je sebaobjektivizácia u žien, ktorá je paradoxne výraznejšia v krajinách s vyššou rodovou rovnosťou. Druhým faktorom sú rodové role, ktoré predpokladajú, že byť s niekým je súčasť sociálnej kompetencie ženy.
