Stop lenivcom.
StoryEditor

Život s lenivcom: Tipy ako ho spoznať a či sa dá zmeniť

16.02.2023, 12:46
Životný štýl

Hovorí sa, že ženy tohoho vydržia ešte viac ako muži. Prečo? Povieme si, že nám jednoducho nič iné neostáva. Ale je to naozaj tak? Pre koho je taký vzťah skutočne výnosný?

Zrejme si najčastejšie kladieme otázku, kedy sa z nášho princa na bielom koni stal taký povaľač. Všetky tie atraktívne prvky zostávajú pochovali v dekách medzi gaučom a seriálmi, ktoré nedávajú zmysel. Zmenili sme ho my? Zmenil sa on sám? Vie vôbec o tom, ako veľmi sa stal iným človekom?

Pripomína to stav, kedy všetky vlastnosti a schopnosti, ktoré predtým náš milovaný ovládal zahadzoval a pochovával niekde hlboko vo svojom vnútri. Často pochybujeme, či tam niekde driemu a čakajú na svoju príležitosť dostať sa na povrch, alebo či sú jednoducho stratené. Pripravili sme si pre vás príbehy žien, ktoré sa ocitli v rovnakej situácií a s ich dojmami sa budeme všetky vedieť stotožniť. Otázka je, prečo to máme znášať? Kedy sa náš muž takto stratil? Kde sa stala chyba?

Rebeka (45)

S manželom sme sa zoznámili v časoch, kedy bol kráľ hôr, svalovec milujúci prírodu s nekonečným zmyslom pre humor. Nikdy nenamietal, keď som priniesla nový nápad na trávenie spoločného času, ba často ich inicioval on sám. Vo voľnom čase si rád čítal, vyrábal drobnosti z dreva alebo vylepšoval spotrebiče, ktoré by si inak roky opotrebovania vzali do parády. Ja som naopak bola skôr kávičkárka, ktorá milovala svoj voľný čas a nikdy sa do ničoho nenaháňala ani netlačila. Zoznámili sme sa na horskej turistike, kam ma vytiahla kamarátka. Vtedy som na sebe nemala ani len turistické topánky a dychčala som už za prvou zákrutou na kopci, takže mi celá výprava prišla veľmi nepohodlná. Môj (teraz už) manžel ma vtedy vyniesol na vrchol kopca, pretože si všimol otlakov a krvavých raniek na mojich pätách v platených teniskách. Bolo to tak romantické a dokonalé, až mi príde zábavné hovoriť to.

Bola medzi nami iskra už od prvého okamihu. O pár rokov na to prišla svadba a deti. Ocitli sme sa v období, kedy sme na seba nemali veľmi veľa času a vždy sa našla výhovorka na to, prečo niekam neísť alebo niečo neurobiť. Utrácali sme menej, väčšina peňazí pokrývala výdaje a radšej ako na výlety sme ich utrácali na veci do domácnosti alebo pre deti. Spoločenský život sa obmedzil na návštevy supermarketov, v ktorých som pri tlačení nákupného vozíka len snívala o svojom horskom kráľovi, ktorý upadol do zabudnutia.

Manžel, z ktorého predtým tak veľmi sršal život nadobudol pudingovú postavu, ktorá sa večne rozlievala medzi dva matrace našej pohovky. Na otázky, ktoré som mu kládla už neprichádzali energické odpovede ústiace do hodinových konverzácií. Akési citoslovce v podobe hmm, mi malo naznačiť, že mu mám dať pokoj a je mu jedno ako sa rozhodnem. Striedavo sa sťažuje na všetko čo robím, prípadne čo nerobím a všetko čo popri ňom robím ho ruší. Starám sa o domácnosť, hrám sa pred deťmi na šťastnú a zamilovanú, som od rána do večera v práci a neustále robím domáce práce, na ktoré som už pridlho sama.

Je mi do plaču aj do kriku z toho, akými ľuďmi sme sa stali a kam sa stratil môj manžel. Tohto muža totiž nemilujem. Stále si kladiem otázky, či mám čakať kým sa vzchopí, alebo hľadať šťastie inde. Vravím si, čo naše deti? Čo my? Kedy a kde sme sa takto stratili? Postupom času som si uvedomila, že môj muž jednoducho spohodlnel bez toho aby si uvedomil, že stratil nie len sám seba ale aj svoju rodinu.

Lýdia (50)

Pamätám si to, akoby to bolo včera. Moment kedy ma môj manžel prvý krát vzal k sebe domov a previedol ma vinohradmi, ktoré vlastnoručne postavili a posadili ešte so svojim otcom a starým otcom. Rodinné vinárstvo na prekrásnej pôde plnej zelených šťavnatých vnemov žiarilo na kilometre ďaleko. V tej dobe sme obaja ešte študovali, no už pri prvej návšteve som si bola istá, že toto je život, ktorý chcem a môj manžel je jediná osoba, ktorú chcem po boku na celý život.

Dokázali sme sa rozprávať dlhé hodiny, prechádzať sa vinicami, ochutnávať vína a milovať sa. Neustále sa vzdelával v oblasti someliérstva a usporiadaval náramné akcie pre vinárov z celého sveta. Manžela však vášeň pre vinárstvo a život na čiastočnom vidieku bavil čoraz menej. Chcel sa presunúť do mesta a užiť si život, na ktorý nikdy nemal čas.

Naše cesty po svete sa z roka na rok zužovali, až sme sa dostali do bodu, kedy sme len sedeli doma a pozerali televíziu. Ani sme na seba neprehovorili, pretože nebolo o čom prehovoriť.

Otehotnela som a s vidinou dieťaťa som dúfala, že svoju vášeň obaja nájdeme v láske k vychovávaniu potomka. Verila som, že pre nášho syna bude chcieť môj manžel to najlepšie prostredie a budúcnosť. Verila som, že sa vrátime do nášho romantického dobrodružstva na viniciach. Syn rástol a manželov záujem o nás dvoch sa z roka na rok vytrácal viac. Nemal záujem sa s ním baviť, tráviť čas ani chodiť na prechádzky.

Neustále len trčal v kancelárií, hovoril vtipy, ktorým rozumeli len jeho kolegovia a na nás nemal čas. Niekedy prespával vo svojom firemnom byte, ktorý bol cez ulicu od jeho práce. Na syna som bola sama, tak ako aj na domácnosť. Manžel nepohol ani prstom a zaujímal sa len o seba, o svoj televízor a prácu.

Myslím si, že sa pochoval v práci len preto aby sa nám vyhol. Verím tomu, že akonáhle sa naše záujmy rozišli, mali sme si ísť každý vlastnou cestou na nasilu sme držali spolu. Neskôr sme sa rozviedli a presťahovali sa so synom opäť na vinicu. Matka môjho bývalého muža nám vinicu s radosťou zverila a ostali sme v dobrom vzťahu. Našla som si manžela, ktorý je milujúci a energický. Na leto sme chodievali do Talianska a synovi sa venoval ako vlastnému. Uvedomila som si, že niekedy je lepšie priznať si, keď už láska ani partnerstvo nemá budúcnosť a pohnúť sa ďalej. 

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/zivotny-styl, menuAlias = zivotny-styl, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
21. február 2024 06:50