Silvia (52)
Môj manžel je spisovateľ. Zoznámili sme sa na predčítaní z jeho knihy, kde humorne opisoval svoje cesty po Slovensku, ktoré absolvoval len s ruksakom na chrbte, palcom hore a babetou. Uchvátila ma predstava dobrodruha, ktorý sa v mladosti osamostatnil a dokázal nechať všetko za hlavou len aby si prežil niečo nové. Ja som sa živila prekladom kníh, takže som sa dobrodružných životných príbehov už čosi načítala, ale nikdy som nečítala príbehy, ktoré mali takú iskru. Predstavovala som si svoj život s týmto o desať rokov starším mužom, ktorý vyzeral lepšie ako dnešní tridsiatnici a vyžarovala z neho iskra plná života.
Samozrejme sme sa zamilovali a vzali, len pol roka na naše stretnutie. Neľutujem z nášho manželstva ani chvíľku, v tom čase som mala tridsaťdva. Môj manžel odišiel na rok na cesty, pri ktorých trval že ich musí prežiť sám, aby ho nikto nezdržiaval a dokázal o tom napísať ako najúprimnejšie vie. Zamrzelo ma to, pretože na iné cesty ma zvykol brávať. Po roku sa vrátil zarastený, pribratý a vyzeral ako by ho prešla chuť žiť.
Vrátil sa s popísanými necelými troma stranami a povedal mi, že ma podviedol a nepriťahujem ho. Nedokáže nájsť motiváciu pretože ho trápi náš upadajúci vzťah a preto odišiel. Ani som si neuvedomila kedy sa náš život stal rutinou, pri ktorej sme len málokedy vyšli na prechádzku do prírody, na dovolenku alebo sme si spolu prečítali noviny s nohami prepletenými na záhradnom nábytku.
Uvedomila som si, že sme sa postupne vytrácali zo vzťahu, ktorý sme mali a utekali sme do miest kde si rozumieme len my sami. Problémy sme si vykomunikovali, začali sme sa opäť o všetkom rozprávať, dopriali sme si spontánne výlety a obaja sme prijímali menej práce, aby sme sa príliš nezahltili. Presťahovali sme sa do menšieho bytu pri prírodnej rezervácií, aby nám vystačili financie. Nemali sme deti, nemali sme ani obrovský plat ale boli sme šťastný a na život nám naše príjmy vystačili. Po dvoch rokoch môžem spokojne povedať, že sme sa opäť našli a naučili sme sa, že niekedy menej je skutočne viac.
Ako spoznáme lenivca?
1., Od začiatku vzťahu sa neustále sťažuje na svoje citové ujmy, ktoré mu spôsobili druhý bez toho, aby s nimi aktívne bojoval a zmenil sa.
2. Neustále sa okolo neho objavujú konflikty, často mení zamestnanie.
3. Žiadna práca nie je dosť dobrá a aj tá čo bola, po krátkom čase nie je.
4. Užíva si, keď sa oňho staráme ako keby bol stále chorý.
5. Ako chorý sa často aj správa, ale k lekárovi nikdy nejde.
6. V momente, keď ho požiadame o pomoc v domácnosti či opravu schodu, dozvieme sa len čo je na tom komplikované a prečo je to zbytočné.
7. Odvšadiaľ sa ponáhľa domov, cez deň často spí a neustále je unavený.
8. Kedykoľvek mu niečo chceme povedať, preruší nás tým čo nám chce povedať on a až potom dostaneme priestor my.
9. Neznesie žiadne pripomienky či výčitky a už vôbec sa nepokúsi o zmenu.
10. Väčšinou je ufrflaný, dobrú náladu máva len na krátke časové úseky.
Náš tip:
Najdôležitejšie je spoznať rozdiel medzi lenivcom a frustrovaným človekom. Oboma sa muž môže stať no s jedným si musí pomôcť sám a s druhým mu možno dokážeme pomôcť aj my. Ak však pomoc zachádza až do hraníc nášho úplného vyčerpania a nič sa nemení, alebo sa náš muž odmieta zmeniť, je lepšie oddeliť sa od neho. Prestaňte sa zhadzovať. a hľadať chybu v sebe, keď ste jediná ktorá vôbec nejaké chyby chce riešiť. Neostávajte uväznená v vzťahu, ktorý už naozaj nemá budúcnosť. Nepodceňujte komunikáciu.