Hovorí o tom, čo je také čarovné na priebežnosti a prečo je to jej cesta. Aj o ilúziách, ktoré o sebe mávame. Má ich aj ona? Popri všetkom tom rodinnom sa Adele vrátila do života aj dlhoročná stálica – šou Milujem Slovensko, no tentoraz v televízii JOJ a s novým rozložením síl. Kapitánske kreslá patria jej a Matejovi „Sajfovi” Cifrovi, s ktorým tvorí osvedčené moderátorské duo aj vo FUN rádiu. Adela nám porozprávala o svojej práci a o tom, ako sa jej darí byť človekom, ktorý sa vie v správnej chvíli zastaviť a povedať si: všetko je v poriadku. Tak, ako má byť.
Milujem Slovensko. Nedávno ste povedali, že vstupujete do „blízkeho sveta v trochu pozmenenom nastavení“. V čom je toto nastavenie pre vás iné?
Zostavu mení „iba“ Sajfa, všetko ostatné zostáva rovnaké. Podstatné však je, že Sajfa má rovnaké mentálne vlnenie ako Dano Dangl, vlastne ako my všetci, ktorí tam sme. Je to len jemne iná príchuť. Povedala by som, že je to stále to super nadupané, chutné kapučíno – možno len s trochou škorice. Čiže iná príchuť.
Váš a Sajfov spoločný čas v rádiu býva veľmi bujarý, miestami až nevyspytateľný. Nebáli ste sa trochu, či to bude fungovať aj v televízii? Milujem Slovensko je predsa len úplne iný formát, kultivovaná a láskavá všeľudová zábava…
Myslím si, že obaja veľmi dobre vnímame priestor, v ktorom sa nachádzame, lebo spolu moderujeme aj rôzne iné podujatia – je iné, keď spolu moderujeme biznis konferenciu pre banku, odovzdávanie cien alebo keď máme svoj podcast, svoju talkšou, kde ideme úplne slobodne ako sami chceme. To neznamená, že sa obmedzujeme. Len sa prirodzene nastavujeme podľa hosťa a formátu. Vnímame priestor. Milujem Slovensko je rodinná šou, má svoje pravidlá, súťaží sa, treba brať hru vážne – a zároveň sa doberať a zostať autentický. Sajfa je sám sebou a ja tiež. Preto to funguje.
Moja predchádzajúca otázka stojí tak trochu na predsudku. Máme o Sajfovi celonárodné predsudky. Ja som ho zažila aj ako múdreho, rozvážneho pána, takže viem, že vie byť aj taký, ale bežný divák to asi netuší. A on je fakt „cibuľa“ v tom najlepšom zmysle slova. Čo o ňom nevieme?
Sajfa je presne takýto. Myslím si, že dozrieva, ale či cibuľa… Veď to sme vlastne všetci, máme rôzne vrstvy. Myslím si, že sme obaja poskladaní z rôznych vrstiev, ideme od hĺbavých debát až po primitívny humor a všetko sme to my. Ja aj Sajfa. A čo o ňom nevieme? Že dozrel, keď sa stal otcom, v niečom akoby zmäkol.
Milujem Slovensko ste označili za „srdcovku“. Čo všetko je na tejto relácii pre vás srdcové?
Celý tím, ktorý to robí, pretože sa tam cítim ako so svojou domácou partiou. Je mi tam dobre. Pre moju prácu je dôležité mať okolo seba ľudí, s ktorými som rada. Srdcové je aj to, ako je šou vymyslená – je aj vedomostná, aj hravá, pozitívna a v poslednej chvíli sa môže aj všetko zmeniť, takže je to celé napínavé. A čo na tom milujem úplne najviac, je to, že nech je v zostave ktokoľvek – sme tam vždy štyria – v tej chvíli sú to moji najobľúbenejší ľudia na svete a ja ich najbližšia parťáčka. Moment hry nás tak spojí, že cítim medziľudskú dobrotu a radosť.
Je taká pesnička, v ktorej sa fňuká, že ľudia po tridsiatke už tak „nějak málo tančí“, že majú málo príležitostí na zábavky ako tancovanie, karaoke, skrátka šantenie. Ale to vy vlastne v živote vďaka Milujem Slovensko máte, nie? Pre mňa je to relácia, kde sa dá vidieť, ako sa dá „cool“ tancovať aj na Lístoček z brezy.
Neviem, či sa úplne cool tancuje na Lístoček z brezy (úsmev). A priznám sa, že sa pri niektorých pesničkách trochu nútim, lebo nie všetky ma bavia. Ale áno, je to tak, mám príležitosť sa aj po štyridsaťpäťke na pravidelnej báze hrať a je to super. Považujem to za veľký dar a verím, že táto relácia učí aj iných ľudí hrať sa, že ich rozohráva a že to možno nie je len inšpirácia pozerať večer telku, ale hrať sa aj inokedy.
Akými spôsobmi sa k vám dostáva práca? Pokúšam sa to porovnať s nami ostatnými, ktorí máme normálne napísané životopisy a občas ich vo vhodných chvíľach zaktualizujeme a zavesíme na internet. Máte vlastne niekde v počítači naťukaný životopis či portfólio?
Zatiaľ som žiadnu prácu neriešila tak, že by som sa musela núkať. Tento náš šoubiznisový svet je skrátka iný – v ňom si vás pýtajú a volajú a potom jedného dňa si vás prestanú pýtať a volať vám. Vtedy už môžete posielať CV-čka, koľko len chcete, už vám nikto nezavolá späť. Takže ja som rada, že fáza, v ktorej nemusím rozosielať CV-čka, trvá relatívne dlho. Som za to vďačná a nechávam sa prekvapiť. Ale možno príde deň, keď budem posielať CV-čká, ale niekam úplne inam, mimo šoubiznisu. Zatiaľ ponuky prichádzajú a ja ich zvažujem a som si toho vedomá, že je to super a som za to veľmi vďačná.
Kariéra je len jedna kapitola. Nie je to všetko – to si hovoríme všetci. Ale potom príde na psa mráz, niečo sa ukončí a my sa začneme obzerať, že čo teda. Jesť treba, deťom treba strojčeky na zuby a neskôr aj vodičáky. Poďme konkrétne: aká práca, ktorá nesúvisí so šoubiznisom, by vám teoreticky dávala zmysel? V čom by ste tiež mohli byť veľmi dobrá?
Naozaj neviem, ale myslím si, že ak by nastala situácia, že by som mala robiť niečo iné, a bola by som dostatočne v prijatí s tou situáciou, že OK, skončilo sa moje pôsobenie v šoubiznise, tak verím, že v tom prijatí by prišla ponuka na niečo, čo by som robila dobre. Mohlo by to byť čokoľvek, čo je komunikatívne a súvisí to s ľuďmi. To by mi mohlo ísť. Verím, že by som mala čo robiť.
Čo vám pomáha, keď sa – neviem, či sa vám to deje, možno vôbec – umárate, alebo si púšťate myšlienky príliš dozadu či príliš do budúcnosti?
Čo pomáha? Už viem navnímať, že na mňa ide taká špirála a začínam si vymenúvať, čo by som mala a čo by som nemala, čo sa darí, čo sa nedarí, a začnem byť viac v hlave ako tam, kde práve som. Vtedy pomáha praktická vec – spísať si TO DO list, čiže mať na polici v obývačke hodenú jednu „áštvorku“, papier, okolo ktorého často chodím. Je na ňom všetko, na čo nesmiem zabudnúť, a nemusím to tým pádom držať v hlave. Takto mi to neuberá energiu. Je to praktická vec a pomáha mi uvedomiť si, že všetko je, ako má byť. Úplne verím tomu, že všetko, čo ma trápi alebo omína, je pre mňa dobrá skúška a že všetko, čo sa deje, mi niečo naznačuje. Väčšinou to aj viem dekódovať.
Napríklad?
Keď sa v niečom náhlim, niekde tlačím na pílu, tak ma niečo zastaví – a to niečo môže byť buď len to, že si udriem koleno, alebo aj zásadnejšie veci. Keď vnímam život a priebežne s ním komunikujem, nestáva sa mi, že ma zomelie. Pomáha mi, keď som v priebežnom pozorovaní života a v priebežnom vnímaní, či ho správne chápem.
Ste dievča do nepohody? Lebo občas si to o sebe myslíme, ale keď prídeme o nejakú vec/status/čokoľvek, o čo sme sa radi opierali, zisťujeme, že možno až tak nie.
Áno, to je správna otázka, človek si o sebe všeličo myslí. Keď mi napríklad niekto povie: „Ja som za každú srandu,“ viem, že ten človek rozhodne nie je za každú srandu. A pri tých, ktorí o sebe tvrdia „čo na srdci, to na jazyku“, si dávam väčšinou veľký pozor. Áno, žijeme v ilúziách o sebe. Ale ja si myslím, že v ilúzii o sebe nežijem. Už som sa zažila aj opustená, aj lipnúca na niečom, čiže aj v nepohode. Áno, som aj dievča do nepohody, lebo aj v nepohode viem byť v pohode (úsmev). Ale na druhej strane, keď sú krízové situácie – také tie objektívne krízové – mám zatiaľ so sebou skúsenosť, že vtedy akoby najviac zapnem a viem zachovať rozvahu. Ako keby bol vo mne gombík, ktorý povie: OK, tak teraz nastala táto situácia a musíme ju riešiť. Ale opäť – možno mám aj ja o sebe ilúziu. Lebo keby prišla vojna alebo vypuklo niečo dramatické, nepohoda by ma možno prevalcovala. Zatiaľ ešte nikdy nešlo o život.
Každý deň treba podporovať dobro, aby sme sa nestratili v lavíne hlúposti a bezmocnosti. Hovorí sa. Platí to aj pre vás? Vnímať, počúvať, zavolať, potešiť, usmiať sa… Ste dobrá v konaní dobra a dávaní pozornosti?
Nemám úplne uchopený tento koncept dobra a zla. Raz som sa rozprávala s jednou – povedzme – duchovnou učiteľkou, ktorá hovorila, že podporou akéhokoľvek pólu podporujeme aj ten druhý, pretože ten okamžite potrebuje vyváženie. Keď urobíme niečo veľmi dobré, niekde v polarite, dualite nášho sveta, v tom jing-jang sa udeje niečo zlé. A ja som si povedala: Tak čo teda? Čo je môj zámer? Mám ísť čo najviac do stredu, do nejakého neutrálu? Potom sme to v diskusii rozvíjali, ale mám v tom trochu zmätok. Ale to, že keď úprimne cítim, že chcem niekoho potešiť, že si na niekoho spomeniem a že mu len tak zavolám – také veci robievam. Tiež si však myslím, že sú aj ľudia, ktorí to robia viac. Premýšľam, čo by som tak na sebe vyzdvihla (úsmev). Štandardným spôsobom pomáham tam, kde treba. Dalo by sa určite viac, ale musím aj šetriť energiu. Volám ľuďom, napíšem im, zaujímam sa o to, ako sa majú. Ale stále si myslím, že sú takí, ktorí to robia častejšie.
Urobili ste už stovky rozhovorov. Máte recept, ako urobiť dobrý rozhovor o niečom, čo ľudí asi zaujíma, ale vás osobne ani nie, a ani sa v tom nechystáte vyznať? Dokážete tak trošku predstierať záujem o tému či človeka?
Keď robím Trochu inak, stane sa mi, že mám pozvaného hosťa na tému, o ktorej viem, že je povedzme dôležitá a zaujímavá, ale nechce sa mi v nej vŕtať, lebo nemám čas, energiu a mám pocit, že ma vlastne nezaujíma. Ale už počas prípravy začnem odhaľovať zaujímavé momenty a zákulisia témy a začne ma baviť. Čiže v Trochu inak nikdy nejdem do rozhovoru, ktorý by ma nezaujímal. Vždy sa to v príprave prepracuje do stavu, že ma to už zaujíma. A keď niekoho stretnem na ulici, začne mi niečo rozprávať a vnímam, že ma to až tak veľmi nezaujíma, začnem mu klásť otázky tak, aby ma to zaujímať začalo.
Ako to funguje vo FUN rádiu?
To je trošku iný systém. My tam totiž len prídeme a robíme rozhovory úplne bez prípravy. Často si až v ten deň uvedomím, akého hosťa máme. Pozriem rýchlo do papiera a ideme na to, lebo viem, že sme na to so Sajfom dvaja, že sa striedame a že kým jeden vedie rozhovor, druhý si môže v tej téme hľadať nejaké nové odvetvia, ktoré môže obslúžiť. A zároveň je to akoby nepísané pravidlo – hostia vedia, že idú k nám dvom a že to bude ľahké a halabala. Ale vždy si držím mieru, aby to nevyzeralo neúctivo, že keďže ja sa nezaujímam povedzme o šport, tak šport ako taký je hlúposť. To z toho nesmie vyznieť. To si môžeme dovoliť len v rámci humoru a priznanej nadsázky.
Deti sú alfa a omega – ale nie sú všetkým. Ani partner, ani robota. Lebo keď sa to vezme, tak čo z nás ostane? Dobrá myšlienka, už som ju u vás počula a súhlasím. Ako vyzerá vaša práca na tom jadre, na tom, čo je len vaše a čo ostáva? Ako sa o TO staráte?
Svoje jadro pozorujem – čo mu chýba a ako sa má. Ale nesmie so mnou komunikovať cez ego, ale cez pravdivosť a intuíciu, lebo ego si vždy bude pýtať niečo iné a vždy bude nespokojné. Čiže vnímam svoje jadro – či je naozaj spokojné, či na nič netlačí, či je v prijatí. A keď ho tak sledujem, snažím sa ho kalibrovať a dopĺňať mu to, čo potrebuje. Niekedy stačí rozhovor, niekedy zaberie vnútorné „prefackanie sa“, že: počúvaj, všetko je v poriadku. Zvedomenie, že nemám čo vymýšľať. Niekedy moje jadro potrebuje poľutovať sa cez ego. Všímam si seba priebežne, aby nebolo neskoro, aby som sa neprebrala až vtedy, keď bude moje jadro úplne zahádzané nejakou vrstvou ťarchy.
Keď sa z ničoho nič ocitnete v núdzi, koho máte naporúdzi? Napríklad: dieťa má horúčku 38,1 °C a neviete, či sa to už zráža alebo ešte nie… V aute sa rozsvietila veľmi čudná kontrolka...
Na toto všetko mám svojho muža. Môj muž vie odpoveď na všetko a vie všetko správne vyhodnotiť. A obávam sa, že pri ňom strácam schopnosť vyhodnocovať veci sama.
Zvyknete na jar podliehať všelijakým očistným nápadom, ako napríklad ajurvédska kúra spojená s pitím horúcej vody, jedenie žihľavy, jačmeňa, chlorelly, pestreca mariánskeho? Máte svojho guru, ktorý vie všetko o tom, aké doplnky treba brať, čo je somarina a čo nie?
Nepodlieham, nemám na to čas (úsmev). My sa radšej snažíme žiť zdravo priebežne. Už sme v takej fáze, že sme odstrihli aj alkohol. Pijeme ho extra výnimočne, možno dve deci za mesiac. Ráno si robíme veľmi zdravé raňajky. Kupujeme si veľmi zdravé a kvalitné potraviny. Držíme sa priebežne, aby sme nemuseli zaraďovať kúry, lebo na ne nie je čas. Nie je čas ísť na ajurvédsky pobyt a robiť všelijaké experimenty, lebo musíme fungovať teraz aktuálne s dvoma deťmi v našej každodennosti, s prácou a všetkým ostatným. Takže sa o seba staráme priebežne.
Čo potrebujete, aby ste sa vo svojom tele cítili dobre? Mimochodom, ste moja fitness ikona, lebo som raz videla, ako robíte náročné drepy na bosu a išlo vám to. Odvtedy, keď vidím bosu – polovičnú loptu, spomeniem si na vás.
Bosu je veľmi príjemné retro (úsmev). No… chodím 23 rokov do fitka a čím som staršia, tým viac pridávam váhy a silový tréning. Starám sa o stravu, jem veľa proteínov a držím sa pravidiel, ktoré platia: výživové doplnky, omega-3, prebiotiká, probiotiká atď. Toto všetko do seba „pchám“ a cítim sa dobre. Spánok je teraz, samozrejme, obmedzený, ale riešime to tak, že každú noc spí jeden s deťmi a druhý sám. Takže aspoň každú druhú noc sa kvalitne vyspím. Najväčší zázrak je pre mňa sauna. Ale tam sa už teraz veľmi nedostanem. Keby som mohla pre svoje zdravie urobiť ešte niečo viac, chcela by som chodiť do sauny pravidelnejšie.
