Pravdupovediac, nemám ešte žiadne problémy takéhoto typu. Naozaj sa cítim dobre. Nemávam zvláštne mentálne stavy, ani nijak nezabúdam. Mám zľahka ADHD, ale z toho dôvodu, že ak máme doma či jedno, či dve deti a idem z jednej miestnosti do druhej niečo zaniesť a medzitým mi niekto napíše, či môžem urobiť rozhovor a či mám vtedy čas, a do toho začne plakať dieťa, tak mi to roztrhne niť. Vtedy si hovorím: aha, ale veď ja som vlastne išla do kuchyne. Medzitým zistím, že mám niekde odloženú kávu alebo nevyloženú umývačku. Zatiaľ som však schopná vždy si na konci toto puzzle poskladať. Som vďačná, že nemám stavy zásadnej mozgovej hmly alebo nejakých iných zúfalstiev.
Zamýšľate sa niekedy nad zrením, pribúdajúcimi rokmi a tým, že to čoraz impozantnejšie číslo vlastne vôbec neladí so stavom mysle, ktorá je mladá a jašivá? Ste v súlade so svojím číslom?
Každý to má podľa toho, čo si pod tým číslom predstavuje. Keď si povieme, že 45 je veľa a že je to staré a smutné, tak vtedy nie som v súlade. Ale ja si myslím, že aj 45 môže byť jašivé. Aj mám pocit, že je trend necítiť sa na svoj vek, nechcieť vyzerať na svoj vek. Podľa mňa si musíme určiť, čo pod tým vekom vidíme a čo od neho očakávame. Keď si poviem, že môj limit na jašenie je do 90, tak sa budem cítiť aj v 90. jašivá a v súlade s vekom. Spoločnosť to nastavila tak, že vyzeráme dobre, keď vyzeráme mladšie, a cítime sa dobre, keď sa cítime mladšie. A samozrejme, aj v tomto mám možno ilúzie o tom, ako som s tým vysporiadaná. Možno časom to bude náročnejšie. Každý deň si však uvedomujem, že život sa kráti a bohvie, čo bude potom. O to viac sa treba o seba starať a o to viac sa treba tešiť z toho, čo aktuálne je. Nešpekulovať a nemíňať svoj vzácny čas na blbé myšlienky.
Čo ste sa naposledy pýtali chatu GPT?
Pýtam sa väčšinou len v rámci prípravy na svojich hostí, keď potrebujem niečo dostať do kontextu alebo urýchliť. A pýtala som sa napríklad na Brandoliniho zákon, takzvaný bullshit paradox, ktorý hovorí o tom, že oveľa dlhšie trvá vyvrátiť hoax, ako nejaký pustiť do sveta. Ak by išlo o niečo vážne alebo zdravotné, nepýtala by som sa GPT.
Aby som bola aj vážna, čítala som varovanie, že deťom, ak to raz budú s AI preháňať, hrozia „vnútorné emigrácie“, napríklad že budú v škole fyzicky, ale mentálne inde, lebo to, čo hovorí učiteľ, je pomalé a mimo. Premýšľate niekedy nad rizikami moderných technológií a kam sa to celé rúti?
Nejako sa to prirodzene vyvíja. Ale neviem sa nad tým zamyslieť, pretože si myslím, že vývoj ide tak rýchlo, že moja hlava vôbec nie je schopná držať s tým krok. Verím a dúfam, že ľudia sa budú sami rozhodovať o tom, ako veľmi chcú byť pod vplyvom technológií. Už teraz vidím nejaké tendencie mladých ľudí, že si kupujú tlačidlové telefóny, že sa snažia odpájať – len či im to veľké firmy, operátori a neviem kto všetko dovolia. Uvidíme.
Aké je byť mama chlapca? Idem do stereotypov, áno… Zvyčajne k tomu patrí skákanie z parapetu na koberec, meče, palice, „poď so mnou pozerať Karate Kid po osemstýkrát“, autíčka – parkujeme, cúvame, zrážame sa –, lego a hrdinovia. Ak máte s malým Maxom aj tieto typicky chlapčenské hry a rozhovory a knižky, ako sa s nimi pasujete?
Baví ma chlapčenská dynamika, chlapčenská energia, baví ma, aký je živý, ale aj to, že zároveň vie potom v pokoji sedieť a debatovať. Vie klásť otázky a je aj pokojný. Keď sa spolu večer vo vani kúpeme, rozprávame sa, a večer si vieme čítať aj hodinu a nenudí ho to. Pozorne počúva a kladie otázky k veci. Baví ma, že je vyvážený. A áno, Avengers sú teraz niečo, čo ho veľmi zaujíma, a pasujem sa s tým tak, že si o nich čítame a že v tých postavách hľadám mystiku, nejaké archetypy – už mám aj ja svoje obľúbené a aj ma celkom bavia. Snažím sa pochopiť svet, ktorý ho fascinuje, a byť v ňom pre neho parťáčkou. A som rada, že to nie je úplná hrôza. Dala som si to dokonca okomentovať psychologičkou, ktorá sa zaoberá psychológiou rozprávok, a povedala, že Avengers sú v poriadku. Takže som rada. Zároveň som rada, že si vieme čítať aj Opice z našej police alebo Mach a Šebestová.
Dáva už aj milé vyznania, prirovnania a básnické prívlastky?
Neviem, ja nie som úplne fanúšikom týchto akože smiešnych viet typu „čo to tie deti povedali“, lebo vždy, keď mi niekto povie, čo jeho dieťa povedalo, akú pecku, aké smiešne, tak mi to vlastne až také smiešne nepríde a príde mi to len také normálne detské – deti takto skrátka rozprávajú. Baví ma, ako rozpráva. Je to zlaté, ale neviem, či dáva nejaké zvláštne prirovnania. Niekedy sa len tak zamýšľa a neviem mu na to odpovedať. Minule sa ma pýtal, prečo si Peržania zobrali Egypt a či si môže hocikto zobrať nejakú krajinu a či si môže niekto zobrať aj Slovensko. Zdalo sa mi to na tri a pol ročného chlapca zásadné uvažovanie, na ktoré som mu nevedela veľmi odpovedať. Tak som mu povedala len to, že Slovensko si zatiaľ nikto nezobral a že všetko je v poriadku.
Pieskoviská, ihriská, ihriská v nákupných centrách a rozhovory s inými mamami o všetkom a o ničom… Patrí aj toto k vášmu rodičovstvu? Alebo ani nie – už len kvôli tomu, že máte známu tvár a s nejakým small talkom si na vás nikto netrúfne?
Ja sa práveže celkom rada rozprávam s rôznymi ľuďmi, pokiaľ sú normálni a milí, aj s mamičkami na ihrisku. Veď aj tam musí ten čas nejako ubehnúť. Mám to celkom rada a nerobí mi to žiadny problém. Je pravda, že odkedy je Maxík v škôlke, je tých rozhovorov menej. Ale už sme párkrát boli napríklad s rodičmi zo škôlky na opekačke, kde sa debatuje o tých našich deťoch. A tým, že ich už poznáme konkrétne, má to hlbší vhľad a je to veselšie.
V súvislosti s kolobežkami a inými detskými vozidlami – čo je horšie, cesta v meste alebo strmý kopec? Mám na mysli situácie, keď sa dieťa tak fajn rozbehne z kopca, no my sme to nečakali. Je to asi trochu na šľaktrafenie, že deťom vlastne celodenne ide o život, že?
Áno, toto uvažovanie nad neustálymi zraneniami je celkom zásadné, ale už sa snažím to korigovať. Nebyť stále v panike, nepokrikovať po ňom. Snažím sa mu vždy pokojne vysvetliť, že keď uteká preč, môže to byť nebezpečné. A čo sa týka kopcov alebo miest. Snažím sa nechodiť s ním tam, kde je veľa áut. Keď vidím rodičov, že majú dieťa so sebou v meste na odrážadle, mám strach aj za nich. Keď máme so sebou odrážadlo alebo bicykel, ideme radšej do bezpečného bezautového priestoru.
Čo sa vám naposledy vo výchove nepodarilo?
Stále hľadám mieru v tom, kedy definitívne a striktne dodržať hranicu a kedy sa s ním vedieť na niečom dohodnúť. Aby sa naučil, že dohoda je možná, aby sa nenaučil len poslúchať, ale zároveň aby rešpektoval hranice. Stále hľadám tú mieru medzi tým, že tak tadeto už nejde vlak, koniec, hotovo, a: vieš čo, máš asi aj pravdu, môžeme nájsť kompromis.
Niektorí ľudia krásne kreslia, maľujú, iní krásne spievajú, niektorí sú ohybní, iní svojím hlasom dokážu rozbiť pohár na víno. Hovorme o vašich talentoch, ktoré ešte svet nevidel. Máte?
Myslím si, že celkom pekne kreslím, že som tvorivá, ale neviem, či výnimočne. Spievam priemerne, tancujem priemerne a myslím si, že mám talent všetko nejako priemerne zvládnuť.
Robievate si takzvané vision boardy - akési nástenky svojich plánov a prianí? Aj tie v hlave sa rátajú. Mierim k snom, plánom, tomu, k čomu by ste sa radi dopracovali v najbližších mesiacoch...
Nerobím si vision boardy, nemám žiadne takéto predstavy. Ja totiž neviem, kam sa chcem úplne prepracovať. Len si želám byť stále spokojná a naplnená v práci a v živote ako takom. Mať pohodu. Snažím sa v každodennosti živiť pocit pohody. Keď ju mám, venujem jej pozornosť a všímam si ju. Aj radosť si všímam. Tomu všetkému chcem venovať pozornosť, lebo si myslím, že keď to živím pozornosťou, priťahujem to aj do budúcnosti. To mi úplne stačí. Nepotrebujem to mať konkretizované. Už som si však minule uvedomila, že sa mi naplnili aj nejaké konkrétne veci, nad ktorými som kedysi len tak zľahka uvažovala. Iba som tak pinkla myšlienku, ani som ju ďalej nerozvíjala a po čase sa naplnila.
Kde sa vidíte o desať rokov?
Neviem, kde sa vidím o desať rokov, ale pred desiatimi rokmi som sa tiež nevidela tam, kde som teraz. A dokonca pred dvoma mesiacmi som sa nevidela tam, kde som momentálne – s dvoma deťmi. Takže: vidím sa zdravá a spokojná. Tam sa vidím.
Pustili by ste nás aspoň trošku do toho momentu, v ktorom ste sa dozvedeli, že z vás troch by mohli byť štyria? Emocionálna smršť? Prekvapivý pokoj? Aké to bolo?
Bol to záchvat smiechu. Pretože my sme vôbec neplánovali zobrať si druhé dieťa. Ale tak sa nám zvláštne zatriasli okolnosti v živote, že zrazu vznikol priestor na dieťa a oni nám týždeň na to zavolali. Preto som sa smiala – bolo to ako keby nás odpočúvali. Keďže ani pri Maxíkovi sme nemali žiadne očakávania a nevedeli sme, do čoho ideme, telefonát bol len taký: jéj, to je milé. Pocit dobrodružstva nastal, aj emocionálna smršť, ale to prichádza až vtedy, keď si dieťa prinesiete domov a začínate sa s ním zažívať. Nie vtedy, keď vám zavolajú.
Zažili ste, odkedy máte doma dve deti, aj logisticky náročnejšiu chvíľu?
Pre mňa je vždy – neviem prečo – zlom ísť s dieťaťom sama autom. Vyriešiť s ním autosedačku, či nebude plakať a tak ďalej. Viktor je v tom oveľa zdatnejší, odvážnejší, progresívnejší. Keď šoférujete a vzadu sa vám dieťa opúšťa, niekedy neviete, čo s tým. Ale zvládla som to. Uvidím, čo nás ešte čaká. Verím, že to budú pekné veci.
