„Som náročný, presne viem, čo chcem, nerád s kapelou skúšam, no i tak dúfam, že sa so mnou dobre spolupracuje,“ tvrdí Pavol Hammel (77). Hoci najviac textov jeho pesničiek napísali Kamil Peteraj a Boris Filan, nevraví, že sú to jeho dvorní textári. Vraj by to bolo pre nich ponižujúce, sú predsa rovnocenní so skladateľom. Má 77 rokov, rád cestuje, ale spoznávať už nechce nič. A neuveríte, v ktorej krajine si úplne nečakane zadovážil hrobové miesto.
Zvyknete hovorievať, že sa máte „bohovsky“. Stále to platí?
Áno, ale to neznamená, že je to pravda. Na nič sa nesťažujem. Človek sa musí takto nastaviť. Neprišlo to samo od seba, že sa cítim dobre. Život je totiž jeden z najťažších a je na to, aby sa žil, a nie aby som sa deprimoval vonkajšími vplyvmi i okolnosťami rôzneho druhu, ktoré zaťažujú takmer každého.
Stihlo sa dnes už stať niečo, že ste si povedali: „Môj deň stál za to.“?
Už len to, že som sa zobudil, je úžasné. Mne stačí pozrieť sa ráno do zrkadla a teším sa. Treba sa usmievať, rehotať. Radosť zo života je o maličkostiach, lebo veľké veci aj tak neviem vyriešiť.
Niekde som vás počula hovoriť, že vo svojom veku si už ani nekupujete nezrelé banány a nezačínate čítať hrubú knižku. Cítim v tom však značnú dávku irónie.
Už len dodám, že nekupujem ani trvanlivé mlieko (smiech). Dokonca sa ľuďom po koncertoch čudujem, že stále majú záujem o môj podpis a fotografiu so mnou. Možno preto, či stále žijem, či vládzem ešte držať pero v ruke. Ak mám však hovoriť trošku vážne, som vďačný svojej telesnej schránke, že to so mnou doteraz vydržala.
Robíte pre to niečo špeciálne?
Sklamem vás, ale nerobím toho veľa. Dvakrát do týždňa si idem zahrať tenis – štvorhru. Je pokojnejšia a človek sa toľko nenabehá. Je to skôr o zábave. Počas dvoch hodín si však nesadnem, stále som na nohách. Asi sa stačí vedieť narodiť. Moji rodičia sa tiež dosť dožili. Dúfam, že aj mňa to teda čaká. Ak očakávate, že sa napríklad zdravo stravujem, to veru tiež nie. Ale zaskočím vás. Bol som prednedávnom štyri dni na ajurvédskom pobyte na ostrove Gozo.
Za ajurvédou sa obyčajne chodí na dva týždne alebo ešte dlhšie. Vám stačili štyri dni?
Stačilo mi to na to, aby som tam vydržal. Procedúry boli skvelé. Nechal som si naliať aj olej na hlavu, ale čaj a stravu som už odmietol. A tým, že som býval v dobrom hoteli, stravoval som sa ako ostatní hostia. K večeri som si dal aj vínko.
Stihli ste za taký krátky čas pocítiť nejakú zmenu?
To teda nie. Ale keď chcete, môžeme povedať, že mám z tejto ajurvédy vynikajúci pocit (smiech).
Boli ste sám alebo s manželkou?
S manželkou. Ona to viac prežívala. Neboli sme však na takomto pobyte prvýkrát. Už sme to niekoľkokrát absolvovali v Španielsku, v horách. Tam to však bolo veľmi prísne. Nemohli sme opustiť areál ani piť perlivú vodu. Bolo to hrozné. Zdá sa mi, že toľko zdravých vecí škodí zdraviu (smiech).
Kto je z vás dvoch doma iniciatívnejší v cestovaní?
Vždy to príde spontánne, keď máme aspoň štyri dni voľna. Nedávno sme tri dni strávili v takzvaných Benátkach Afriky, v egyptskom meste El Gouna. Oslávili sme tam moje narodeniny.
Na oddych vám naozaj stačí len predĺžený víkend?
Preferujem kratšie cesty, veď čo by som tam robil dva týždne. Výnimkou bolo, keď ma priatelia, emigranti Česi a Slováci, pozvali do kanadského Vancouveru. Využil som desaťdňový trip na opačný koniec sveta, a tak som išiel aj na Honolulu.
