Kedy ste si naposledy povedali, že „život je perfektný“?
V žiadnom prípade nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale hovorím si to každý deň. S vekom si uvedomujem, ako čas rýchlo letí a že čas je jediná veličina, ktorú nevieme nijakým spôsobom ovplyvniť. Život je obrovský dar a aj starosti či náročnejšie chvíle sú jeho bežným koloritom. Keby bolo všetko vždy perfektné, nebolo by to až také zaujímavé. Pre mňa je každý jeden deň, každý moment, perfektný a dôležitý.
Ste ten typ človeka, ktorý sa snaží byť v každej situácii vďačný za to, čo aktuálne je a čo sa deje?
Áno, i keď slovo vďačnosť by som skôr vymenila za – s pokorou prijímam všetko, čo mi život nadeľuje. Verím na osud a som absolútne presvedčená, že nič nie je náhoda. Všetko je, ako má byť. A ak sa aj vyskytne problém, snažím sa ho konštruktívne a so zdravým rozumom riešiť. Nehádžem flintu do žita a nestrkám hlavu do piesku ako pštros.
... všetko sa deje pre niečo, aj keď možno so slzami v očiach.
Slzy a plač sú bežnou súčasťou nášho bytia. Ja sama som veľmi energický, emočný človek a svoje emócie dávam najavo, púšťam ich a nedržím ich na uzde, lebo je to zbytočné až kontraproduktívne pre môj vnútorný svet. Na strane druhej to nemusia byť vždy len slzy smútku či bolesti. S vekom si všímam, že často plačem aj od dojatia či šťastia. V situáciách, keď si uvedomím, že sa mi niečo podarilo alebo keď som na niečo hrdá.
Čo vás v ostatnom čase dojalo?
Naposledy som si od dojatia poplakala, keď môj syn Samko opustil brány detstva, na oslave jeho 18. narodenín. Premietol sa mi celý film, ako z malého bábätka rástol chlapec, tínedžer a pred mojimi očami zrazu stál mladý muž, ktorý, našťastie, ešte chvíľu bude potrebovať „mama hotel“. Táto melancholická nálada ma držala celý víkend a nevedela som, či sa mám vyhovárať na končiace sa leto, lebo aj to vo mne vyvoláva každý rok nostalgiu za krásnymi slnečnými dňami a zážitkami.
Hoci vás všetci poznajú so širokým úsmevom na perách, boli obdobia, ked vám do smiechu nebolo?
Samozrejme, ale komu z nás sa takéto obdobie vyhlo? Život je ako na hojdačke. Chvíľu sme hore, chvíľu dole. Boli obdobia a medzníky, že som si naozaj veľa poplakala. Či už vtedy, keď sa narodila dcéra Karinka a nikto z nás nevedel, aká budúcnosť ju čaká. Alebo keď sa mi rozpadlo manželstvo.
To boli situácie, ktoré si vyžadovali veľa triezveho a racionálneho uvažovania, pričom racio musí zvíťaziť nad emóciami, aby sa človek vedel pohnúť z miesta. Našťastie som človek, ktorý sa nepoddáva problémom, pretože každý problém predsa má svoje riešenie. A ten úsmev, o ktorom hovoríte, ma síce charakterizuje, ale človek si ho musí nielen zaslúžiť, ale ho aj rozdávať ďalej. Nikdy totiž neviete, komu ním môžete pomôcť.
Život prináša naozaj rôzne skúšky a skúsenosti, ktoré treba zvládnuť a ustáť. V ktorých okamihoch ste si povedali, že ste na seba hrdá?
Nebol to okamih, ale skôr cesta, po ktorej som kráčala. Miestami bola veľmi kľukatá, s poriadnymi prekážkami, ktoré nebolo jednoduché zdolať. Hrdá som bola, keď som s maličkou dcérou na rukách promovala, ale aj keď sa z nej po úspešnom štúdiu stala lekárka. Keď som ako mama, popri pracovných povinnostiach, zvládla obhájiť doktorát, hrdá som na to, ako som vychovala svoje deti, že som si plnila sny.
A hrdá som tiež na to, že sa s mojimi kolegyňami už roky tešíme diváckej priazni. Dokážem sa tešiť aj z maličkostí a neberiem veci ako samozrejmosť. Viem, že za každým úspechom, na ktorý vieme byť hrdí, je veľa práce, pretože nikomu predsa nepadajú pečené holuby do úst.