Takže vy nepatríte medzi tie celebrity, ktoré na to, že majú niektoré svaly, prišli až teraz na tanečných tréningoch?
Ale áno. Aj ja mám svaly, ktoré som objavil až pri latinskoamerických tancoch, akurát možno nie až tak boľavo ako niekto iný. Navyše som zistil, ako veľmi mianec chýbal. Každý deň na parkete som si tak doslova užíval a dúfal som, že sa to nikdy neskončí.
S vami musela byť radosť tancovať?
Tanečná partnerka Eliška: Jakuba to naozaj veľmi bavilo, čo je asi najdôležitejšie.
Na tréningu vás teda nedostával do vývrtky, keď ste mali chuť buchnúť dverami a ujsť?
Eliška: Dverami som búchala, len keď už som chcela, aby si dal konečne oddych.
Takže nezmar. Jakub, vy ste neboli unavený? V minulých ročníkoch som totiž čítala viacero rozhovorov, kde profesionálni tanečníci obdivovali svoje celebritné polovičky, že zvládajú tréningy popri všetkých svojich ostatných povinnostiach, kým oni len tancovali...
Jakub: Keď robím to, čo ma baví, tak nemám byť z čoho unavený. Keď sme s Eliškou trénovali, vôbec som nemal pocit, že by som pracoval. Naopak. Robilo mi to radosť.
Aj jej? Ako takúto šou prežíva profesionálny tanečník, Eliška? Bežne na súťažiach ste naučená, že hodnotenie závisí od vášho výkonu. Tu sa však môžete aj roztrhať, dostanete sa len tak ďaleko, ako to zvládne váš celebritný partner...
Eliška: Keď má profesionálny tanečník už odtancované nejaké roky a dosiahol úspechy, s ktorými je spokojný, už sa nepotrebuje v tejto šou až tak predvádzať. Ide mu skôr o to ukázať, čo vie naučiť človeka, ktorý s profesionálnym ta
com nemá nič spoločné.
V tom prípade ste nielen kráľovná tanca, ale aj učenia. Jakub v ďakovnej reči prezradil, že vás na začiatku upozornil, že vy dvaja musíte brutálne tancovať, lebo jeho tu takmer nikto nepozná a jeho popularita vám to nevyhrá. Samozrejme, preháňal...
Jakub: Nepreháňal, ja to stále považujem za pravdu…
Ja nie. Ale chcela som povedať, že sa Eliške zjavne podarilo naučiť vás „brutálne“ tancovať, keďže ste to práve vy dotiahli až na vrchol. A ostatné zariadila vaša sláva, ktorá je dnes už nepopierateľná. Aj keď neviem, či to nie je ažšie ako vtedy, keď vaše meno nepoznal každý hneď na prvú. Zrazu musíte verejne vysvetľovať svoje rozhodnutia, aj svoju minulosť, keď ste sa ako mladík hlásili k radikálom…
Zatiaľ to ako ťažšie nevnímam. Naopak, vážim si priestor v médiách, ktorý mi je ponúkaný, pretože si myslím, že by sme mali hovoriť otvorene o všetkom vrátane svojej minulosti. Myslím si, že nie je hanba to, akí sme boli, ak sme pochopili svoje chyby a dokázali si ich priznať. Beriem to tak, že to, kým som bol, zo mňa vyformovalo človeka, ktorým som dnes. Lebo ten môže práve cez svoju vlastnú skúsenosť niečo dať iným.
Klobúk dole. Ale asi nebolo ľahké si to pred celým Slovenskom priznať….
Nemám problém hovoriť veci otvorene tak, ako sú. Nepotrebujem sa skrývať za nejaké svoje lepšie ja, ktorým som v minulosti jednoducho nebol.
Dnes ste kráľ. Ovenčený víťaz populárnej tanečnej šou. Čo to pre človeka znamená – jeden projekt, ktorý sa skončil pekným večerom, alebo tým človek žije ďalej?
Zatiaľ mi to celé pripadá akési surreálne, akoby som sa na to všetko, čo sa udialo, pozeral zhora… Nemal som ešte čas, zastaviť sa a uvedomiť si, čo sa nám podarilo. Stále akoby mi teda nedochádzalo, prečo mám doslova „vybuchnutý“ telefón, nechápem, čo sa okolo mňa deje, len viem, že sa mi stalo niečo pekné...
