Helenin život bol ako horská dráha. Plný dramatických zvratov a najmä chorôb. Napriek tomu, že ju nikdy neprijali na Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe (DAMU), sa k hraniu dostala a niekoľko sezón odohrala v pražskom Divadle Na zábradlí. Už po prvých dňoch bolo jasné, že Helena nie je len tak hocijakou herečkou, práve naopak. Od svojich hereckých kolegýň sa líšila nielen prejavom, ale svojou pracovitosťou. Dokázala si naštudovať všetko v rekordne krátkom čase. Byť herečkou totiž pre ňu nebola práca, ale poslanie. Poslanie, ktoré milovala.
Pár týždňov po tom, ako sa stala oficiálnou členkou divadla, však prišiel zlom. V roku 1973 prišla podľa vtedy medializovaných informácií na predstavenie opitá. Či to tak skutočne bolo sa už dnes nedozvieme. Politická situácia, ktorá v danom období panovala v krajine, však Ružičkovú rozrušila natoľko, že z javiska vykrikovala vtedy provokatívne heslá a oplzlosti na komunistov. Divadlo ju tak okamžite vyhodilo. Vtedy sa herečka zrútila a tri mesiace strávila v psychiatrickej liečebni, kde si dávala dokopy zlomenú dušu.
Po „vyhadzove“ z divadla sa na dosky, ktoré znamenajú svet, už nevrátila a naplno sa pustila do filmovania. A diváci ju milovali. Nezabudnuteľná je ako Heduš v trilógii o rodine Homolkovcov, ale najmä ako Máňa Škopková v trilógii režiséra Zdeňka Trošku Slunce, seno… Filmová komédia z roku 1984 dosiahla vtedy mimoriadny úspech a ten ju sprevádza dodnes. Práve vďaka tejto trilógií ma väčšina z nás herečku zafixovanú ako vysmiatu, pozitívnu ženu, ktorá svoju dobrú energiu prenášala aj na druhých. A to tak aj skutočne bolo - aj napriek tomu, že si zažila hotové peklo.
Článok pokračuje na ďalšej strane