Čo to vlastne znamená mať zdravé sebavedomie? Mnohé ženy si to automaticky mýlia s aroganciou. Kde je tá hranica?
Hranicu pri zdravom sebavedomí vidieť v tom, že človek nepotrebuje druhého zhodiť, aby sa cítil lepšie, ako to je v prípade arogancie. Zdravé sebavedomie nestojí na porovnávaní, ani sa hodnota neodvíja od toho, či sme lepší ako ostatní. Práve preto, že arogantný človek nemá dostatok zdravého sebavedomia, si to kompenzuje povyšovaním sa nad druhými. Zdravo sebavedomý človek sa nepovyšuje, nesnaží sa dokazovať, že je lepší, lebo vie, že je dosť.
Prečo s tým ženy tak veľmi bojujú? Je to hlavne tou výchovou?
Do veľkej miery áno. Ak dievčatko zažívalo, že lásku dostáva iba vtedy, keď je tiché, milé, usmievavé a nerobí problémy, jej mozog sa naučí moja hodnota = to, čo pre druhých robím a ako sa pri mne cítia, a nie moja hodnota = ja. Tento vzorec potom beží ako program, o ktorom ani nevieme, že ho máme nainštalovaný.
Ako sa naučiť stíšiť tento vnútorný, deštruktívny hlas, ktorý nám hovorí, že nie sme dosť dobré?
Prvý krok je zachytiť ho. Väčšina žien si ani nevšimne, že dávajú za pravdu vnútornému kritikovi. Takže keď to nabudúce príde, len si povedzte: „Aha, kritik sa ozval.” Už to samotné urobí zázrak, lebo mení prežívanie na pozorovanie.
Druhý krok: nechoďte argumentami, ale prácou s telom. Kritik totiž pôsobí na vaše telo a nervový systém, takže keď sa ozve, dajte si dlhý výdych, sadnite si, nohy na zem, chodidlami zatlačte do zeme, ruku na hrudník a chvíľu pomaly vedome dýchajte. Až keď sa upokojíte, má zmysel povedať si aj racionálne argumenty.
Tretí krok je tréning sebasúcitu. Hovorte k sebe tak, ako by ste to povedali najlepšej kamarátke. Možno budete zhrozená, ako kruto to znie. Niekedy dávame súcit každému naokolo, len sebe nie.
Jednou z najväčších hrozieb ženského sebavedomia je strach z toho, čo povedia ostatní. Prečo je pre nás názor cudzích ľudí dôležitejší ako náš vlastný pocit?
Evolučne máme v sebe zakorenené, že ak nás druhí odmietnu, je nižšia šanca na prežitie. Aj keď to tak už neplatí, cítime to ako reálnu hrozbu, ak nás niekto odmieta. Náš pocit okrem toho častokrát ani nevieme navnímať. Ak sme sa roky trénovali v tom, ako čítať druhých, plniť ich potreby a zavďačiť sa im na úkor seba, môžeme byť majsterky v čítaní potrieb druhých a analfabetom v čítaní svojich pocitov a potrieb.
