Bola nabitá inšpiratívnou energiou žien. Pritom otvorene vraví, že doteraz jej bolo v mužskej spoločnosti lepšie. No čím je staršia, uvedomuje si, že silné ženy spoločne dokážu veľké veci.
Do čoho sa zvykneš pustiť, keď máš iba polhodinu?
V ostatnej dobe sú to knihy. Polhodina mi tiež stačí na to, aby som niečo poupratovala, spravila rýchly obed alebo sa pripravila, keď idem niekam von. Už viem, že menej je viac a lepšie vyzerám, keď nie som výrazne namaľovaná. Som zmierená s tým, ako vyzerám a častokrát ani nešpekulujem nad oblečením.
Stihneš sa naučiť aj texty do divadla?
Ako kedy a ako ktoré. No keď sa do nich každý deň na chvíľu pozriem, to je tiež súčasť mojej prípravy.
Pristupuješ k času inak, odkedy si mama?
Kedysi som ním absolútne plytvala. Stále pracujem na tom, aby som ho využívala efektívne. Takisto hľadám spôsob, ako si efektívne oddýchnuť a „vypnúť” hlavu. Momentálne som si vypla sociálne siete. Namiesto toho, aby som večer držala v ruke mobil, čítam si. Nevravím, že sociálne siete sú len zlé, ale som voči nim opatrná a cítim zodpovednosť za čas, ktorý tam strávim. Sama som zvedavá, či sa k nim vrátim, zatiaľ nemám tú potrebu. Môj drahý si zriadil samostatný mobil, ktorý má vždy doma a tam si nainštaloval Instagram. Možno niečo podobné urobím aj ja.
Vravíš, že si zmierená s výzorom. Vždy si cítila sebalásku?
Vkus a prijatie samej seba prišlo vekom. Keď som bola tínedžerka, dávala som si silný mejkap. Nevedela som, čo mi svedčí, nebola som si istá sama sebou. Hľadala som sa, ale vidím aj na ulici, že mladí viac experimentujú.
Si všímavá, keď ideš po ulici?
Veľmi, rada pozorujem ostatných na ulici, v kaviarni alebo MHD. Keď ma niečo alebo niekto fascinuje, až otváram ústa. Môj drahý ma občas upozorní, aby som tak nezízala (smiech). Ľudia sú pre mňa ako študijný materiál. Bavia ma. Takže áno, pokiaľ nie som príliš zabratá do svojich myšlienok, som voči svojmu okoliu vnímavá.
Stvárňovala si niekedy rolu a v rámci prípravy si vyšla do ulíc, aby si ju lepšie zahrala?
Ešte na škole sme robili inscenáciu Ľudia. Levy. Orly. Jarabice, ktorá sa odohrávala v techno klube. A tak sme sa vybrali na techno párty do bývalého Účka, aby sme preskúmali terén. Neviem celkom, či mi to pri hraní pomohlo, ale každopádne to bol zážitok.
Čo by si povedala o ľuďoch, ktorí žijú v tomto meste, ako ich vnímaš?
Pohybujem sa vo svojej „bubline“ vnímavých, otvorených a srdečných ľudí. Tých, ktorých stretávam v električke, bývajú aj nahnevaní a zavretí vo svojich svetoch. I preto som v ostatnom čase bola svedkom viacerých nedorozumení, až nepatričného správania. Rozprávali sa hrubo so mnou alebo s niekým iným. V zahraničí to nepozorujem až tak často ako u nás.
Vieš sa zastať iných aj seba?
Prednedávnom som sa zastala vodičky električky, pretože jeden cestujúci bol na ňu odporný, vulgárny. Bolo to pre mňa akési automatické. Prekvapilo ma, že všetci boli ticho, aj muži sa iba prizerali. Bola by som rada, keby sme sa my ľudia navzájom vnímali a cítili, veď tu predsa žijeme všetci spolu. Prešla som si dlhú cestu, ako komunikovať svoje potreby a stále sa to učím. Zastať sa samej seba mi sem-tam robí problém hlavne v neočakávanej konfrontácii. Vždy mi to lepšie išlo pri iných, ale hádam sa zlepšujem.
Šesť rokov si členkou národného divadla. Nabrala tvoja kariéra iný spád, odkedy hráš v seriáli Dunaj, k vašim službám tým, že ťa ľudia spoznávajú?
Poteší ma, keď ma niekto spozná, milo sa mi prihovorí. Častokrát sú to príjemné povzbudenia. Najviac ma však teší, keď ľudia chodia do divadla a spoja si ma s divadelným zážitkom.
Aká bola tvoja prvá seriálová klapka?
Mala som hrozný stres. Divadlo je pre mňa už obehaný priestor, som tam ako doma, ale kamera ma zneisťovala. Na pľaci sa inak hýbe, inak rozpráva. Prvý polrok som bola „zviazaná“. Mala som stres a snažila som sa uvoľniť.
Pozrela si si prvé časti, aký bol nakoniec výsledok?
Videla som na sebe tú strnulosť. Vravela som si, preboha to takto vyzerám a rozprávam?(smiech) Doteraz sa na seba nezvyknem pozerať v televízii.
Doma ti čo povedali?
Na tom predsa nezáleží. Môj muž má ma rád, chce mi dobre, nepovie predsa nič zlé (smiech).
Rodičia sedia pravidelne v hľadisku, keď máš predstavenie?
Obidvaja chodia, zaujímajú sa a teší ma to. Otec už síce dlhšie nebol, ale príde si pozrieť hry, ktoré nevidel. Kedysi každá moja divadelná premiéra bola zároveň aj stretnutím celej našej rodiny. Cítila som sa ako na narodeninovej oslave. Bolo to veľmi pekné. Mám staršiu sestru, ktorá má sedem detí, a je super, že postupne už chodí aj s tými najmladšími. Naša Alicka je práve u nich v Banskej Bystrici. My sme totiž boli s Tomášom každý zvlášť na rozlúčke so slobodou našich kamarátov. Po troch dňoch sme chceli ísť po malú, ale volala nám, že ešte tam chce ostať. Boli sme prekvapení. Zrejme si užíva, čo doma nemá, keďže je jedináčik. My sme totiž už s budovaním rodiny skončili. Uvidíme sa teda na oslave otcovej osemdesiatky na Morave.
