Určite áno. Často ho spustí konflikt v práci, nepríjemný telefonát, náročné stretnutie, pocit zlyhania alebo jednoducho deň plný stresu. Dôležité je však myslieť aj na fyzický hlad. Ak ráno odídeme z domu len s kávou alebo si nestihneme dať obed, popoludní budeme oveľa zraniteľnejší voči impulzívnemu jedeniu.
A kde je hranica, kedy si povieme, že už na to samy nestačíme?
Občas sa najesť z emócií je úplne ľudské. Problém nastáva vo chvíli, keď sa z jedla stane náš hlavný spôsob, ako zvládať stres, smútok, úzkosť alebo iné náročné emócie. Spozornieť by sme mali najmä vtedy, keď sa tieto situácie opakujú pravidelne, máme pocit, že nad nimi strácame kontrolu, po jedle prichádzajú silné výčitky alebo začíname kvôli jedlu obmedzovať spoločenský život.
Veľmi dôležité je vedieť, že odbornú pomoc netreba vyhľadať až vtedy, keď sa rozvinie porucha príjmu potravy. Ak máte pocit, že vás jedlo ovláda viac, ako by ste chceli, alebo že sa kvôli nemu dlhodobo trápite, je to už dostatočný dôvod obrátiť sa na odborníka.
Čo by ste odkázali ženám, ktoré bojujú s emočným prejedaním možno už roky a majú pocit, že v tomto smere neustále zlyhávajú?
V prvom rade by som im chcela povedať, že v tom nie sú samy. A hlavne, že to, že sa s tým trápia už dlho, neznamená, že je neskoro na zmenu. Ak dnes máte pocit, že zlyhávate, skúste sa na seba pozrieť s väčšou láskavosťou. Nie ste pokazené, nemáte slabú vôľu a nemusíte byť dokonalé. Niekedy sa zmena nezačína tým, že prestaneme jesť čokoládu. Začína tým, že si dovolíme najesť sa bez výčitiek, oddýchnuť si bez pocitu viny alebo požiadať o pomoc.
A sú to len ženy, ktoré bojujú s emočným prejedaním?
Emočné jedenie sa týka aj mužov a vo svojej praxi sa s ním stretávam pomerne často. Rozdiel je skôr v tom, že ženy o ňom častejšie hovoria, zatiaľ čo muži ho neraz skrývajú alebo si ani neuvedomia, že jedlom riešia emócie.
