Elena Podzámska (54) v úprimnom rozhovore pre RYTMUS ŽIVOTA prezrádza, kto jej podal pomocnú ruku, ako vníma svoj návrat a prečo sa už nebojí hovoriť o veciach, ktoré boli kedysi tabu.
Po dlhšom čase ste sa opäť predstavili bratislavskému publiku na doskách Slovenského národného divadla. Aké pre vás bolo vrátiť sa na miesto, ktoré poznáte z minulosti?
Ako ja chodím do Bratislavy pravidelne, pretože som tam žila 50 rokov, som rodená Bratislavčanka, mám tam celú rodinu, mamu, dcéru, takže pre mňa prísť do Bratislavy je absolútne prirodzené. Ale čo sa týka účinkovania alebo hosťovania v Slovenskom národnom divadle, tak to bolo veľmi, veľmi príjemné, pretože po dlhých rokoch som tam bola naspäť. Kedysi som hosťovala v Slovenskom národnom divadle, takže pre mňa to bol taký príjemný návrat, a zároveň veľká pocta a výzva. Tým, že to dopadlo, myslím si, veľmi dobre, tak som z toho naozaj nadšená a mala som z toho celého veľmi príjemný pocit.
Predstavenie malo krásne ohlasy od divákov aj kritikov. Vnímali ste tú pozitívnu spätnú väzbu?
Áno, ja sa veľmi teším. Teraz ani nejde tak vyslovene o mňa, o moju osobu, ale veľmi sa teším, že sme s Národným divadlom Košice spravili takúto veľmi peknú a hodnotnú inscenáciu. Teda skĺbenie baletu a činohry a že to predstavenie je na úrovni. Obstálo aj v Slovenskom národnom divadle a aj v Bratislave ho prijali a ocenili, takže z toho som veľmi, veľmi šťastná.
Už sa viac cítite ako Košičanka, alebo vo vás stále prevláda Bratislava?
Bratislava. Ja budem celý život Bratislavčanka, ale cítim sa tu na východe veľmi príjemne, veľmi dobre. Nemám absolútne žiadny problém, takže je to OK, ale som Bratislavčanka.
Keby prišli ďalšie pracovné ponuky z Bratislavy, uvažovali by ste aj nad návratom?
Keby prišli nejaké ponuky, tak samozrejme, že ich zoberiem, to bez debaty. Ale vyslovene, že by sme sa presťahovali, to si myslím, že asi nie, lebo naozaj tu máme zázemie. Tie pracovné ponuky a tieto veci sa dajú skĺbiť úplne super. Slovensko je maličké, takže v tom vôbec nie je problém. Ale vyslovene presťahovať sa, tak myslím si, že nie.
Aktuálne spolupracujete predovšetkým s Národným divadlom Košice. Čakajú vás aj ďalšie divadelné projekty?
Zatiaľ nie, pretože v tejto sezóne sa okrem našej hry Nočná skúška nerobili premiéry, hrá sa vlastne starý repertoár. Takže zatiaľ nie. Uvidím, čo bude od budúcej sezóny, pretože teraz už idú divadelné prázdniny. V septembri a októbri sa uvidí, čo a ako ďalej.
Ako vnímate situáciu, ktorá sa v posledných rokoch odohráva v slovenskej kultúre?
Je to veľmi náročné. Ale musím povedať, že nejde len o to, čo sa deje na Slovensku. Myslím si, že celkovo, globálne, sa politika a ekonomické veci, ktoré sa dejú, najmä v Európe, odrážajú aj v kultúre. Nikto to nemáme jednoduché. Ani my, ani slovenskí umelci, ani českí umelci. Aj z Rakúska či Nemecka počúvam, že tieto veci sa dejú globálne. A konkrétne na Slovensku? Ja som taký apolitický človek, takže sa k takýmto veciam verejne vôbec nevyjadrujem. Tie veci, ktoré mám v sebe a ako fungujem, tak fungujem. Všetko beriem s pokorou, že je, ako je. Snažím sa fungovať ďalej, robiť si svoju prácu a keď nemám prácu, snažím sa normálne fungovať a neupadať do depresií. A čo sa týka výziev, že ľudia, ktorí sa neozývajú, vlastne pritakávajú, tak si myslím, že je to absolútne súkromná a osobná vec. Či sa niekto bude verejne vyjadrovať a verejne sa prikláňať k jednej alebo druhej strane, to je naozaj osobná vec. Takýto je môj postoj.
Okrem divadla sa stále venujete aj dabingu?
Mám teraz rozrobený jeden veľký dabingový projekt, ale som zmluvne viazaná, takže o ňom nemôžem hovoriť. Ale áno, mám prácu aj v dabingu. Je pravda, že toho dabingu je stále menej a menej. Myslím práce a vôbec nakupovania filmov či seriálov. Keď sa pozriem dvadsať rokov dozadu, išli sme sa pretrhnúť. Teraz je toho oveľa menej. Je vlastná tvorba, ľudia sú jazykovo zdatnejší, mladí ľudia pozerajú veci v origináli, takže chápem, že sa všetko posunulo.
Existuje ešte nejaká vysnívaná postava alebo herecká príležitosť?
Keď sa bavíme o dabingu, tak ja mám veľmi rada herečku Umu Thurman. Mala som tú česť dabovať ju v Kill Billovi 1 aj 2. Zachytila som niekde, že by sa možno mala natáčať trojka, ale neviem, či je to pravda. Ak by Uma natočila tretie pokračovanie Kill Billa, veľmi rada by som jej opäť prepožičala svoj hlas.
V minulosti ste otvorene hovorili o veľmi náročnom životnom období. Veľakrát ste spomínali, že veľkú zásluhu na vašom návrate mala dcéra Radka...
Má veľký, veľký podiel. Moja dcéra. Možno to môže znieť ako klišé, že máte dieťa a máte prečo žiť. Ale moje dieťa na tom zapracovalo. Nielen tým, že existuje. Ona mi pomáhala, dohovárala mi, trpela so mnou, zdvíhala ma z toho. Naozaj klobúk dole pred tým, aká je silná osobnosť. Ja ani neviem... Som hrdá, že som vôbec také dieťa porodila. Radka je človek, ktorého som priviedla na svet. A ona je tá, ktorá ma, keď som chcela z tohto sveta odísť, priviedla naspäť.
Vidíte sa v nej?
Ja ju neuveriteľne obdivujem. Je dosť iná ako ja. Ja som extrovert, ona introvertka. Je inteligentná, intelektuálka, študuje japonológiu v Brne. Naučiť sa japončinu, znaky a všetko okolo toho je šialené a ona to zvláda výborne. Nikdy nemala tendencie ísť smerom herectva. Viac ju baví štúdium. Zároveň je neuveriteľne krásna a atraktívna, ale vôbec to nevyužíva. Oslovovali ju aj na modeling, ale ona si radšej číta knihy. Je iná než ja, ale zároveň má niečo zo mňa. Aj ja som knihomoľ a toto po mne zdedila.
