Ale zato je to smršť.
Je to brutálne. Fyzicky neupratujeme. Triedime a veciam, ktoré ostávajú, hľadáme nové miesto, aby boli logicky usporiadané a aby to v rámci domácnosti vyhovovalo všetkým.
Vysvetlime si to na príklade...
Okej, aký je váš najväčší problém v tejto oblasti?
Veľa vecí. Vymklo sa mi to a veci sa nám tlačia do bytu. Každý si navláči, čo sa mu páči, a ja to nekrotím, lebo si poviem: teraz sú aj tak iné priority, dôležitejšie veci.
Áno, dôležitejšie veci... Už som to počula. Rodina, deti, ich školy, babky, domáce zvieratá. Triedenie je tá posledná vec, na ktorú máme chuť. Ale kolotoč sa točí a zrýchľuje, práce pribúda a doma to vyzerá čoraz horšie. Nie je však lepšie trošku sa naštvať, odmakať si to a vybudovať si doma miesto, kde si môžete oddýchnuť?
Oázu pokoja?
Niečo také. Lebo ako sa dá oddychovať v byte, kde z gauča vidíte na poličky, na ktorých sú veci, z ktorých vám je nevoľno? Kde si každý kút pýta, aby sa mu niekto povenoval? Kde radšej zatvárate dvere, aby ste TO nemali na očiach? Skončí sa to tak, že sa vám chce podpáliť to a radšej odídete na tri týždne na Srí Lanku a pozeráte do vĺn. Celé zle. Ja som za to, že poďme si to radšej odmakať.
A z brlohu urobiť opäť domov, chápem. Sú vašimi klientmi predovšetkým ženy?
Áno, 98 % mojich klientov sú ženy so všetkým, čo taká žena máva naložené pleciach. Ak sa vyskytne muž, je to výnimočné a také... iné. Muž do toho ide so svojou mužskou energiou: potrebujem to zorganizovať, aby to fungovalo — prehľadne, rýchlo, pekne. Jeden mladý človek nedávno chcel veľmi
jasnú organizáciu priestoru, aby vedel, kam si odkladá veci, a už nemusel nič hľadať. Riešili sme jeho šatník. Prešli sme ho celý, aby mu dával logiku, a on vždy vedel: tu mám nohavice, tu mikiny, tu tričká. Už nikdy viac nehľadať, ľahko sa v tom orientovať. Fungovať (úsmev). Prešli sme aj obrovskú kopu ponožiek. Mimochodom, to je vec, ktorú ľudia vôbec nechcú riešiť.
Fakt?
Áno. Keď poviem: Poďme sa pozrieť na ponožky. A oni: Nie! Je ich dvesto, je mi z nich zle...
Čo vo všeobecnosti ľudí najviac trápi? Kuchynské zásuvky alebo šatníky? Špajzy? Garáže?
Každému to nefunguje v niečom inom. Špajza je naozaj miesto zabudnutia, len to tam hodíme a na celé roky na to zabudneme. Garáže detto. Veci zabudnuté, nepoužívané, špinavé, v rôznom stave rozkladu... Ale je to naozaj individuálne. Jeden sa smeje: „Čo je na tom upratať si skriňu?“ Iný zase: „Kuchyňa? A čo tam akože riešiš?“ Samozrejme, že neverí, lebo sa stravuje vonku. Ale žena, ktorá varí pre regiment, kuchyňou žije a jej stav berie ako dôležitý.
Dobre, tak si teda posvieťme na šatník. Oblečenie hromadíme takmer všetci. Ako prebieha váš nálet?
Vieme ísť od problému jednej šatníkovej skrine až po celé izby – šatníky zapratané oblečením. Rozsah býva neuveriteľný. Triedenie jednej skrine môže trvať niekoľko hodín a upratovanie celej miestnosti aj niekoľko dní. Dôležité je veci najskôr zjednotiť. Najprv vytiahneme oblečenie zo všetkých skríň v domácnosti – nielen z jednej, lebo oblečenie mávame na rôznych miestach. Prinesieme aj sezónne oblečenie. Všetko sa zhromaždí a urobí sa veľká kopa alebo niekoľko menších podľa kategórií: tričká, nohavice, kabáty, bundy, opasky, bielizeň.
Podľa toho, čo kto má. Niekto má oblečenia minimum, iný neskutočné množstvo, a to nemusí byť ani bohatý. Stačí užívať si to v sekáči a zrazu je šiat plný dom. Ešte výraznejšie je to pri detskom oblečení. Tam ľahko stratíme prehľad o veľkostiach a o tom, čo ktoré dieťa nosí/nenosí, potrebuje/nepotrebuje.
Čo sa deje ďalej?
Keď už máme kategórie, pozeráme sa: Koľko toho mám? Koľko tričiek naozaj potrebujem? Ktoré sú nositeľné? Zmestím sa do nich? Kedy som to mala naposledy na sebe? Čo tieto šaty na pohreb alebo inú „špeciálnu príležitosť“? Akú veľkosť budem nosiť v čase, keď možno prídu na rad? Viem, aké bude vtedy ročné obdobie?
To sú celkom nepríjemné otázky...
Áno, viem, ale musíme si ich klásť, aby sme vedeli, či sa nám oplatí vec ďalej vlastniť, alebo môže ísť zo života preč. Mám tisíc otázok a vďaka nim prejdeme celú kopu. To, čo ostane, dostane nový systém, ktorý vyhovuje konkrétnej osobe. Každý to chce inak. Niekto chce veci poskladané, niekto zavesené.
Vráťme sa ešte k tým ponožkám. Strácajúce sa ponožky sú kapitola sama osebe. Záhada a zároveň mentálna záťaž. Lebo ako ja môžem vyhodiť ponožku? Čo ak sa o dva týždne zrazu objaví jej kamarátka?
Ponožky často vypadnú z cyklu: práčka – kôš – sušiak/sušička – zásuvka. Niekde sa stratia, zapadnú za posteľ, zje ich práčka. Pokojne si zmiznú aj na rok. Ale my nemôžeme predsa rok čakať na ich objavenie.
Ale prečo nie? To je bežná vec, takéto dúfanie...
Áno, ľudia majú zásuvky určené na ponožky bez páru. Čakajúce ponožky. Ktoré nepoužívame, nejako bez nich žijeme, a teda ich ani nepotrebujeme. Myslím si, že ak sa ponožka neobjaví v rámci dvoch-troch pracích cyklov, pokojne sa môžeme zbaviť aj tej čakajúcej. Veď o čom sa my tu bavíme? O páre ponožiek za dve eurá?
Dobre. A čo naše zásuvky so všehochuťou? Káble, nite, gombíky, kľúčenky, vianočná stužka, koráliky, protistresová loptička a motúz... Mávajú ľudia bordelárske zásuvky?
Mávajú. Zaujímavé je, že 90 % z ich obsahu nepotrebujeme. Takáto zásuvka je len mentálny problém – nie praktický. Ak by som ju vysypala a mala zachrániť len to, čo reálne potrebujem, väčšina by šla do koša. Táto zásuvka slúži len na zhromažďovanie budúceho odpadu. Nič iné. To, že o ňom nevieme rozhodnúť hneď, ešte neznamená, že je to možno užitočné – je to odpad.
Stalo sa vám už, že ste niečo zahodili a potom vám to chýbalo?
Nie. Keď niečo dám preč, mozog to vymaže. Prestane sa tým zaoberať. Žijeme v dobe, kde sa takmer všetko dá nahradiť. A ak niečo ozaj potrebujem, vždy sa dá nájsť alternatíva. Platí to napríklad v kuchyni – nepotrebujem 50 špeciálnych pomôcok na čistenie zeleniny. Základné stačia.
Sú ľudia, nad ktorými nevyhráte, lebo síce prinesú domov nejaké haraburdy, ale zároveň prinesú aj krabicu na ne. Alebo rovno kúpia komodu...
Áno, ale ja si myslím, že organizovať zbytočnosti je zbytočné, pretože stále robíte len niečo, čo je zbytočné (smiech). Mnoho ľudí tomu nerozumie. Majú pocit, že keď to pekne uložia a „majú v tom systém“, tak to vyriešili. Lenže pointa je v tom, že žijeme v nejakej priestorovej kapacite. A keď sa dostaneme na jej hranicu, prestáva fungovať akýkoľvek systém. Pretože ani tie krabičky už nemáte kam dávať. Potom hráte Tetris, šetríte miestom, keď niečím pohnete, celé sa to zosype. Toto nie je cieľom. Stávame sa otrokmi samotného systému.
Čo o nás prezradí preplnená zásuvka s koreninami?
Že radi jete... alebo, že sa snažíte variť inak, skúšate niečo nové. V bežnej, jednoduchej kuchyni nepotrebujeme veľa korenín. Keď však začneme experimentovať alebo skúšať, skončí sa to neraz tak, že korenie použijeme raz. A potom pôjde do koša. Lenže my si nesieme v sebe vinu z plytvania. Preto vrecúško exotického korenia držíme aj tri-štyri roky a hľadáme výhovorky, aby sme ho nemuseli vyhodiť.