Tieto štyri otázky mi už pripomínajú filozofiu KonMari, ktorú vymyslela japonská poradkyňa pre organizovanie poriadku Marie Kondo a vy ste ju študovali v New Yorku. Alebo je to ešte stále predovšetkým Zuzana Mrázová?
Tieto otázky naozaj sú súčasťou jej filozofie, ale sú aj moje. Stotožňujem sa s tým, že ak sentimenty odkladáme dvadsať-tridsať rokov, vytvárame len ťažobu. Mám aj príklad. Moja mama mi priniesla moje bábätkovské veci, ktoré si odkladala 45 rokov. Štrikované svetríky, maličké, krásne, ručná práca. Povedala: tak, a teraz je to tvoje. Tie veci 45 rokov niekde ležali, nikto ich nechytal, nevracal sa k nim, ale nastal čas nejako sa s nimi vyrovnať.
Vy ste ten balík starých vecí vnímali ako ťažobu?
Strašnú ťažobu. Uvedomila som si, že to nedokážem zlikvidovať už len preto, že za tým vidím svoju babku, jej ručnú prácu. A ja som tá, ktorá tomuto dedičstvu má dať koniec? A aký koniec to má byť? Vyhodím to do kontajnera Humany, nech sa to pomelie? Budem niekoho nútiť, aby to využíval? Posuniem to svojej dcére? Degradujem tie veci tým, že poviem: obliekaj do toho bábiky? Len chcem vysvetliť, že riešenie vecí, na ktorých je nalepený sentiment, je veľmi ťažké.
A pritom sa tie košieľky, svetríky a papučky mohli v čase, keď ešte boli aktuálne, točiť a využívať, mohli prinášať radosť. Ale nie, čakali, až kým sa z nich nestal muzeálny predmet. Všetci pritom rozumieme, že veci majú svoj koniec a že nikto z nás nie je Ľudovít XIV., z vecí ktorého sa nakoniec urobilo múzeum a chodia sa na ne pozerať ľudia. Sme smrteľníci a naše veci končia v podstate smutne. Vieme to a asi aj preto ich nechceme riešiť my. A tak ich radšej posunieme.
Ako skončil ten 45-ročný nostalgický darček?
Mám ho, nie som schopná s ním nič urobiť. Ale ten je vlastne len príkladom. Je to jeden balík, v podstate maličkosť. No predstavme si, že to niekto robí vo veľkom.
Ako sa z vás stala profesionálka na reorganizovanie domácností?
Tak, že som do toho v čase dorástla. Samotný moment, keď som sedela v lietadle a išla na kurz Marie Kondo, bol zároveň momentom, ktorý ma kariérne otočil a potom som si už po tej ceste išla ďalej. Akoby som sa kariérne zrodila nanovo. Z človeka, ktorý o nejakom triedení a upratovaní nikdy nepremýšľal a nikdy sa nepotreboval zaoberať tým, čo urobiť so všetkými tými vecami okolo nás, sa stal niekto, koho téma pohltila. Dialo sa to v atmosfére končiacej sa materskej dovolenky, keď som potrebovala objaviť, čo budem ďalej robiť... a mohla by som vlastne podnikať... a v čom... čo ľudí najviac trápi a zaujíma? Prišla mi do ruky kniha Marie Kondo Kúzelné upratovanie, vzápätí som googlila kurz profesionálnej organizátorky a ani neviem ako, sedela som v lietadle do New Yorku.
Našla som sa v tom. Cítila som, že poriadok bude v budúcnosti silná téma, že sa všetci budeme topiť vo veciach. Knižku som dočítala v lietadle a všetko v nej sa mi zdalo veľmi príčetné. Nie je to totiž žiadna ťažká teória feng-šuej, žiadne reči o energiách, nič, čo by som nevedela racionálne uchopiť. Len logika. Po štyroch dňoch kurzu som vedela, že ľudí, ktorí majú obrovský problém s poriadkom, je veľa a tak aj tých, ktorí im budú vedieť poradiť, čo so všetkými vecami, bude treba tiež. Môžeme ich volať poradcovia, konzultanti, koučovia...
Marie Kondo je podnikateľka, japonská poradkyňa pre organizovanie poriadku a autorka spomínaného bestsellera. Povedzte nám o nej viac.
Trošku sme sa medzitým posunuli v čase – Marie Kondo zapadá prachom. V roku 2019 bola na vrchole, písali o nej všetky médiá, všade sa o nej hovorilo. Dnes, po šiestich rokoch, už o nej veľmi nepočuť, výrazne „zoslabla“, čo sa týka záujmu médií a sociálnych sietí. V skratke, je to človek, ktorý okolo témy poriadku v domácnosti a toho, ako sa nastaviť voči všetkým veciam, ktoré doma máme, urobila veľmi jednoduchú teóriu, systém, ktorý keď nasledujete, dovedie vás od zahltenej domácnosti k presne takej domácnosti, akú chcete mať. Konkrétne šitú na samotného klienta, na konkrétneho človeka. Nie je to teória „ako by to malo byť“, ale „ako by to malo byť pre teba“.
Pamätám si, že jadrom tejto filozofie je vlastne jedno slovné spojenie. Poďme si ho vysvetliť.
Áno, je to „spark joy“ (iskierka radosti, pozn. red.) – každá vec vo vašom dome vám má prinášať radosť. Také jednoduché to je. Ak je odpoveď nie, preč s tou vecou. No a nakoniec náš domov obsahuje len veci, ktoré nám reálne prinášajú radosť, a to je skvelé. Opäť sa tešíme domov.
Koľko času ste ako účastníci kurzu mali možnosť stráviť so samotnou Marie?
Kurz trval 4 dni, Marie Kondo prišla na dva z nich. Ona samotná nemala prednášku, len zhruba hodinový vstup. Veľmi zle hovorí po anglicky, čiže rozprávala po japonsky a simultánne sa to prekladalo. To, čo hovorila, bolo viac-menej filozofické. Hovorila, že je rada, že jej myšlienka sa šíri v rámci celého sveta. Je vo svojej veľkosti a zároveň v malosti – je to maličká žena, asi 150 centimetrov vysoká, krásna, jednoduchá a bez veku, lebo už dlho vyzerá na 25 – veľmi skromná a jemná. V sieti konzultantiek Marie Kondo som potom pôsobila tri roky.
To znamená?
Že som platila licenciu, ktorá ma oprávňovala používať meno Marie Kondo. Dnes už nie som v sieti konzultantov, ale s metódou stále pracujem, pretože mi veľmi vyhovuje.
Je upratovanie dosť hodnotné na to, aby mu niekto zasvätil profesijný život? Nečudujú sa ľudia niekedy, čo je to za práca? Pýtam sa preto, lebo sa pamätám, že aj nad Marie dvíhali obočie, že na čom si to postavila kariéru.
To, čo robím, nie je upratovanie. Cítim sa skôr ako motivátor. Lebo keď sa máte pustiť do nejakej veľkej roboty, keď treba doslova prekopať preplnenú miestnosť, je to ťažké. Veľmi dobre viete, že tam potrebujete stráviť veľa hodín, obleje vás pot a mnohí sa vzdajú na začiatku. No a ja som človek, ktorý tam prichádza ako taký roztlieskavač: ideme na to, takto začneme, toto je systém, takto prídeme k výsledku. Človek za jeden deň so mnou urobí toľko, koľko by možno sám robil týždeň, mesiac, rok.