Mávajú ľudia počas triedenia s vami aj ťažké momenty?
Áno, pod povrchom sa dejú hlboké vnútorné pochody. Prečo sa mi to deje? Prečo bezhlavo nakupujem oblečenie? Prečo mám zahltenú skriňu? Prečo neriešim špajzu? Prečo vytváram obrovské zásoby a škrečkujem? A človek možno zistí, že je nespokojný. Sám so sebou, s tým, ako vyzerá, ako ho vníma okolie. Stále sa snaží na niekoho podobať. Má veľké obavy z budúcnosti, a tak škrečkuje. Pocity sa vynoria práve pri zaoberaní sa vecami, predmetmi. Nie je to príjemné, ale vnímam to ako istú formu terapie. Lebo keď si ten problém pomenujeme, môžeme niečo zmeniť.
Platí podľa vás, že menej vecí, viac slobody?
Pre mňa áno. Každá vec si vyžaduje starostlivosť. Chcete utrieť poličku? Musíte všetko z nej zložiť, utrieť, vrátiť späť. A mnohí ľudia majú toho toľko, že už nie sú schopní ani bežného čistenia — je to náročné na čas aj nervy. Akurát sa doma pohádajú. Alebo musí prísť celá garda ľudí, ktorí to upracú za nich. Keď mám vecí menej, nemusím sa o ne starať a v sobotu ráno môžem ísť do lesa. Nemusím sa mentálne točiť okolo toho, kam som čo položila.
Určite by bolo krásne môcť vypustiť slovenskú tradíciu, že v sobotu dopoludnia sa patrí urobiť lepší poriadok...
Dá sa nerobiť sobotné upratovanie – ak nemáte veci. Lebo vyutierať kúpeľňu trvá päť minút, keď pravdaže nemusíte odkladať 50 šampónov z okraja vane.
Spomínate si na prípad, keď ste s klientom strávili extrémne veľa času?
Môže to byť extrémne, ak sa klient rozhodne prejsť celú domácnosť. Povie, OK, som pripravený, chcem to prejsť celé od vchodových dverí až po garáž. Vtedy sa nebavíme o dňoch, ale vieme sa vyšplhať aj na celý mesiac. Mala som aj rekordmanov, okolo 30 dní. Stretávali sme sa denne. Samozrejme, netriedili sme od rána do večera, ale prešli sme každú jednu vec a zakaždým išli von obrovské množstvá vecí. Vrecia, vrecia, vrecia odpadu, ktorý je v domácnosti skrytý a tolerovaný. Ale dobrá správa je, že bežný trojizbový byt vieme za 5 dní dostať do stavu: „Včera sme sa nasťahovali, sme nová rodina, začíname.“
Možno najťažšie je zladiť všetkých „účastníkov zájazdu“. Predstavme si, že pod jednou strechou žijú štyria ľudia a každý z nich má iný názor na to, či treba odkladať fľaše od zaváranín a staré vysokoškolské skriptá. Nie je toto najväčší oriešok?
Je, a práve preto, keď to chce ten človek robiť, už to musí mať s tou svojou rodinou oddebatované. OK, toto sa ide diať, lebo mame je z toho už úzko. A ak sa to nestane, tak skončí v depresii v posteli a potom sa už nebude diať nič. Už sa bude dať len odsťahovať (úsmev). Počúvam často: „Už som v koncoch, už neviem, čo s tým. Neviem, z ktorého konca začať.“ Komunikácia musí prebehnúť predtým a členovia rodiny musia súhlasiť. Platí však, že žena zvyčajne máva na svojich pleciach 80 – 90 percent všetkých vecí v domácnosti, čiže väčšinou rozhoduje. Takže ak by to aj bolo také, že „mojich vecí sa nechytaj“, má zmysel do toho ísť. Aj takto sa domácnosti veľmi uľaví. Alebo aj vtedy, keď izba pubertálnych detí vyzerá ako skvot (z anglického squat, označuje nelegálne obsadené priestory, pozn. red.) a človeku sa tam nechce vojsť. Dobre, ignorujeme ju a poďme riešiť iné veci. Nie je to, že všetko alebo nič.
Páči sa vám koncept vianočného upratovania? Malého šialenstva a odsúvania gaučov?
Ja osobne neprechádzam takýmto vianočným upratovaním, lebo mám pocit, že mám upratané stále. Ale asi viem, prečo vykladáme kredence... Poväčšine existujeme v systéme, keď potrebujeme deadliny, aby sme niečo urobili.
A tým deadlinom sú Vianoce.
Áno, a poriadne upratanie kuchyne raz do roka, to celkom dáva zmysel. Alebo knižnica. Povieme si, raz do roka ju vyložiť a povysávať, asi by sa to aj patrilo. Lenže ak sa nám stretne veľa deadlinov v jednom termíne, ideme sa zblázniť. Otázka teda je: ako by sa to dalo robiť inak? Dalo by sa to robiť v inom čase. Dám si deadline na 30. októbra alebo na iný čas, keď viem, že budem spokojná len vtedy, ak budem mať ku koncu roka umyté okná a vytepované koberce. Ja nerobím tieto veci nikdy naraz a nenechávam neporiadok prerásť. To je môj spôsob. Ale opäť sa vraciam k tomu istému. Nemať tie veci. Umyť vitrínu so šálkami, ktorých sme sa rok nedotkli, sa dá, ak je tá súprava jedna. Nie desať. Knižnica, detto.
Na Vianoce k nám domov prídu nové knihy, je to jeden z najvďačnejších darčekov. V čase veľkej popularity Marie Kondo ju svet lynčoval a obviňoval z barbarstva, lebo radila radikálne sa zbaviť kníh, ktoré už človeku neprinášajú radosť. Koľko ich máte doma vy?
Veľmi rada a veľa čítam. Som ten typ, ktorý chce mať knihu fyzicky. Žiadne čítačky. Zároveň je pre mňa strašidelná predstava, že kniha je na jedno použitie. Keď si uvedomím, že tento príbeh som si prečítala, prežila si ho, stál ma 25 eur a už sa k nemu nevrátim... To je veľmi drahé jedno použitie, nie? Lebo ono to tak je, kniha je často na jedno použitie. Čo by sa nám muselo stať, aby sme ju čítali ešte raz?
Môže sa to stať, keď sú to knižné poklady.
To je pravda. Sú aj veľké príbehy a to sú výnimky. Aj ja mám doma knihy, ku ktorým sa možno raz vrátim. Dáva mi však veľký zmysel pustiť tie ďalšie knihy ďalej, nech kolujú. Púšťam ich do sveta. Zanesiem do knižnice. Podarujem kamarátke. Nech idú. A vôbec neriešim, či sa mi vrátia.
Koľko máte v knižnici tých veľkých príbehov?
Možno dvadsať. Nie preto, lebo by som nečítala, prečítam aspoň 40 kníh ročne. Len si tu skrátka nezakladám novú Maticu slovenskú, a preto to, k čomu sa nevrátim, púšťam. Nechcem ďalej opatrovať veci, ani keď sú to knihy. Nemá to pre mňa zmysel. Nepotrebujem vypĺňať priestor. Potrebujem ho vyprázdňovať.