Vianoce sú dnes často veľkým vizuálnym divadlom. Ako sa na materiálnu a konzumnú stránku sviatkov pozeráte vy – ako minimalistka a profesionálka na reorganizovanie domácností?
Mám rodinu, deti, manžela a vnímam Vianoce predovšetkým z pohľadu ženy, matky. Čím ďalej, tým viac cítim tlaky spoločnosti. Kričí to na nás z každej strany: viac, viac, viac je lepšie. Zdobte! Stále nové veci, nové trendy, nové farby, „farba roka“, obchody, lákadlá a všetko to bliká. Skrátka čistý cirkus. Mám s ním problém, lebo neznášam gýč, je mi z neho fyzicky nepríjemne.
Často aj to, čo v obchode môže vyzerať pekne, prinesieme domov a zistíme, že sa nám to nehodí do interiéru. Vlastne neznášam gýče už len z ich samotnej podstaty: ako vznikli, sú plastové, nekvalitné, z Číny a cestovali sem cez oceán. Odmietam sa tiež stať obeťou marketingu. Keď mi niekto bude vnucovať veci, just ich nechcem. Takže som začala zjednodušovať. Postupne som veci vypúšťala a zadefinovala si svoje jednoduché Vianoce. A vlastne som zistila, že som sa vrátila k Vianociam, ktoré moja pôvodná rodina slávila povedzme pred 40 rokmi.
A tie boli aké?
Neexistoval stres ani tlak. Všetci vedeli, že prídu Vianoce, že 24. 12. sa to stane, ale tie mesiace a dni predtým neboli besné, dni nejako plynuli a samotná príprava na Vianoce nastala pár dní pred nimi a bola príjemná. Každý rok sa vytiahli tie isté ozdoby, maximálne sa niečo dokúpilo, ale len preto, že sa gule rozbili alebo svetielka pokazili, nie preto, že ktosi vyhlásil inú farbu roka. To isté s hojnosťou. Náš stôl sa nemusel prehýbať. A dnes? Slávime kresťanské Vianoce, čo znamená, že v podstate do piatej nikto nič neje, postíme sa. Naša večera je síce štedrá, ale zároveň jednoduchá. Snažím sa nepreháňať a nepúšťať sa inými, modernými cestami a zisťujem, že Vianoce sú príjemné a jednoduché a nespájajú sa pre mňa so žiadnym stresom.
Bez toho, aby sme hejtovali Vianoce iných, veď nech ich má každý také, aké chce, ktoré vianočné zvyky podľa vás vedú k nadmernému zahlcovaniu našich domovov?
Možno sme zabudli, čo je to vlastne obdarovávanie sa. Pre deti sú Vianoce vždy čarovné, majú rady prekvapenia, to je v poriadku – ale čo my dospelí? My už predsa vieme, ako to s darčekmi chodí. Ale aj tak očakávame. Možno je problém, že máme v hlave: jeden darček nestačí. Sme takí nejakí neistí. Povieme si, hm, papuče a ponožky, koho to už len dnes môže potešiť, a tak prihadzujeme. Prikúpime knižku, potom ešte sviečku.
Obchody samotné nám dávajú návod, čo všetko by sa ešte dalo kúpiť. Zrazu máme darčekov pre jedného človeka neuveriteľne veľa, ale nekončíme. Kúpime niečo aj kolegyni a, samozrejme, aj sesternici, lebo sa s ňou stretneme na vianočných trhoch. Množstvo vecí a zbytočností narastie a guľa, ktorá sa pred nami valí, je zrazu obrovská. Podľa mňa by to ľudia robiť nemuseli. Mohli by si napríklad povedať: OK, veď ide o obdarovávanie, o symboliku, nie o kvantitu. Lebo fakt, že „musíme“ obdarovať ešte aj susedov, vytvorí brutálny zoznam vecí, ktoré treba zhromaždiť, zabaliť, rozdistribuovať. Tešíme sa potom z toho? Myslím si, že nie vždy.
Poďme ďalej...
Trendy. Prezdobujeme sa a nechávame sa nalákať trendmi. Ale slovenské Vianoce nie sú o Grinchovi. Máme svoju kultúru, svoju identitu, svoje tradície, niečo, čo nám je blízke, nemusíme sa prispôsobovať tomu, čo je trendy dnes a zajtra už nebude. Zadefinujme si, kto sme, čo máme radi, držme sa toho a urobme si Vianoce po svojom, nenechajme sa ovplyvňovať marketingom a influencermi.
Ako sa elegantne vyrovnať s darčekmi, ktoré doma nechceme?
Je to ťažké. Dar treba prijať, uvidieť za ním tú vynaloženú energiu, lásku a čas. Ale ako s ním naložíme, to je už len naša vec. Ak nechcem dostať nepotrebné veci, navrhujem komunikovať vopred. Byť úplne konkrétny. Za ideálne považujem darčeky, ktoré sa dajú spotrebovať, zjesť, použiť. Alebo hovorme o svojich túžbach a ak sú naše sny pridrahé, poskladajme sa na ne v rodinách. Myslím, že je lepšie mať 100 € v dovolenke ako mať ich okolo seba v darčekoch, ktoré pre nás nič neznamenajú. Osobitnou kategóriou sú darčeky, ktoré s pokojom v duši môžeme odmietnuť. Aj ja mám také, ktoré neprijmem.
Napríklad?
Veci, ktoré mi v obchode dajú zadarmo k nákupu. Veci, ktoré nechcem, ale dnes máme akciu 1+1 zdarma... Alebo reklamné predmety s logom, perá, zošity, šálky, ktoré reprezentujú firmy, no sama by som si ich nevybrala, ale firma ma nimi odmeňuje, priťahuje si ma, zaväzuje. V každom prípade si myslím, že ak je už niečo naše, môžeme si o tom slobodne rozhodnúť.
My však cítime sentiment. Nesmiem to vyhodiť, predsa mi to dala babička...
V škále všetkých vecí, ktoré vlastníme, sú predmety spojené so sentimentom úplne najťažšie na rozhodovanie, čo s nimi urobíme, lebo tam je emócia, vzťah s tým človekom. Nejde len o samotnú vec, ale o celý balík emócií s ňou spojený. A ja teraz musím s vecou vyhodiť aj ten balík. Ak narazíme pri triedení na tento problém, hovorím klientom: skúste dať emóciu bokom a pozrite sa na to iba ako na predmet. Potom o ňom rozhodnite. Slúži mi to? Neslúži? Teší ma to? Neteší?