23. augusta 1973. Do štokholmskej banky vtrhne tridsaťdvaročný Jan-Erik Olsson a kričí: „Hra ešte len začína!“ Zo samopalu vypáli dávku do stropu, v banke sa s jej štyrmi zamestnancami zabarikáduje a žiada o prepustenie väzňa Clarka Olof. Akonáhle mu úrady a polícia vyhovejú, požaduje so svojim kumpánom tri milióny, zbrane, nepriestrelné vesty a auto. Švédsky premiér Olof Palme s oboma zločincami vyjednával celkom šesť dní, televízie kupovali priame vstupy. Jedna z rukojemníkov pri nich uviedla: „Úplne obom dôverujem. Nie som zúfalá. Nijako nám neublížili. Naopak sú veľmi milí. To, čoho sa bojím, je, že polícia zaútočí a my zomrieme.“
Nakoniec polícia rukojemníkov skutočne oslobodila a únoscovia skončili za mrežami. Reakcia rukojemníkov? Namiesto toho, aby boli šťastní, že prežili, začali sympatizovať s únoscom. Kristin Enmark vypovedala, že sa hneď po prepadnutí roztriasla strachom a rozplakala. Olsson ju podľa jej slov objal, upokojil a požičal jej bundu.
Mladá žena si s únoscom vytvorila natoľko silné puto, že začala zhromažďovať peniaze na jeho obhajobu, navštevovala ho vo väzení a dokonca sa spriatelila s jeho rodinou. „Ide o psychologickú reakciu, pri ktorej sa obeť začína identifikovať s únoscom a jeho požiadavkami. Najprv ste zdrvení a šokovaní situáciou, ktorá prišla z čista jasna. Ste si istí, že zomriete. Váš život je v rukách únosca. Pokiaľ vás nechá žiť, vyvolá to vo vás pocit vďačnosti. Ale nejde len o pud sebazáchovy. Obete sa dostanú do situácie úplnej závislosti, k svojmu únoscovi chovajú silné, primitívne city,“ vysvetľuje psychiater Frank Ochberg. Avšak tento problém sa vás môže týkať aj v úplne bežnom živote bez toho, aby vás ktokoľvek fyzicky uniesol alebo napadol.
„ČO TU EŠTE ROBÍM?“
„Chodila som do firmy v strese a na slovo počúvala svojho šéfa, ktorý ma preťažoval, pričom som poberala smiešny plat. Moje kolegyne na tom boli rovnako. Napriek tomu ani jedna z nás nedokázala s prácou seknúť a hľadať si miesto inde. Chápem jeho dôvody, nieslo sa často v našej kancelárii. Lenže dlhodobé sebazapieranie došlo až tak ďaleko, že som si privodila žalúdočné vredy. Keď som svojej lekárke rozprávala, ako to u nás na pracovisku vyzerá, poslala ma rovno k psychologičke. A tá mi oznámila, že trpím štokholmským syndrómom,“ zverila sa tridsaťpäťročná účtovníčka Monika.
Nehrozí vám niečo podobné?
Nie ste dostatočne finančne ohodnotená, zato ste nadštandardne lojálna, a to aj keď vás nadriadený evidentne neberie? Opakuje vám „Robíte chyby“, prípadne „Mali by ste pracovať ešte viac“? Navyše na pracovisku vládne napätá atmosféra a vinou celkovej situácie viazne aj spolupráca s kolegami…
Veľmi pravdepodobné je, že nakoniec správanie svojho vedúceho prestanete vnímať ako niečo negatívne, preto ďalej zotrvávate v submisívnej pozícii bez toho, aby ste sa akokoľvek ozvali. Vaša sebaúcta zrejme klesla natoľko, že ste si na šéfov teror zvykli. „Dôvodom takéhoto správania je nízke sebavedomie. Neveríme si. Hovoríme si:,Nemám na lepšiu prácu.“ Skúste sa ale zastaviť a opýtať sa samého seba: „Prečo sa stále nechávam kritizovať? Prečo to druhému dovoľujem, aby na mne stále hľadal mínusy? Prečo dávam väčšiu hodnotu tomu, čo mi hovorí autorita, než svojmu vlastnému názoru? Prečo sa bojím robiť chyby?“ Vždy je potrebné začať pri sebe. Správanie druhého totiž iba odhaľuje vaše slabé stránky. Musíte zistiť v sebe, niekde vo svojom vnútornom nastavení, prečo agresorovi neustále dovoľujete uvádzať vás do situácie, v ktorej sa necítite ani trochu dobre.
Skúste postupovať rovnako, ako by to robila psychologička s klientmi na konzultačnom kresle – položte si otázky: "Prečo sa bojím odísť? Prečo zostávam v prostredí, v ktorom je mi mizerne? Na čo vlastne stále čakám?“ Radím odpovede jednoducho napísať na papier a vidieť, aké vnútorné motívy, strachy, myšlienkové vzorce ma držia v situácii, v ktorej mi nie je dobre,“ odporúča terapeutka Lucia Königová.
