Keď ovdoviete v tridsiatke, s ani nie ročným dieťaťom, a ste bez podpory a pomoci rodiny, buď sa zrútite, alebo si zahryznete do pier a zabojujete. Vybrala som si to druhé. Keď mi zomrela jedna životná láska, k ďalšej som sa vrátila – k športu. Presnejšie k modernému tancu, ktorému som sa na súťažnej úrovni venovala celé detstvo a dospievanie. Keď manžel zomrel, začala som znovu tancovať. Mala som silnú potrebu vyjadriť tú neskutočnú bolesť a smútok celým telom. Tanec bol nielen terapiou, ale stal sa aj anestetikom, ktoré mi pomohlo na chvíľu zabudnúť. Bude to znieť zvláštne, ale prvými rokmi najintenzívnejšieho smútku som sa doslova pretancovala.
Po čase som sa stala profesionálnou lektorkou a trénerkou niekoľkých rozmanitých pohybových aktivít – začínajúc jogou a pilates, končiac orientálnym tancom. To ma uživilo a pracovný čas som si plánovala tak, aby som mohla dcéru vodiť na krúžky, a vďaka práci som stále pracovala aj na svojej postave, kondícii, vizáži. Zo sivej myšky som sa zmenila na fešnú ženu. To však ku mne, žiaľ, priťahovalo mužov, ktorí nehľadali trvalý vzťah, ale skôr rozptýlenie. Rokov som nemala vo vzťahoch šťastie, skutočná láska a korektný partner sa mi vyhýbali. Až som razu stretla Emana. Bol síce o osem rokov starší, ale tak ako ja trochu hyperaktívny, výrazne športovo založený, galantný, pekný, s vyriešenou minulosťou a ochotný zabezpečiť ma, čo bolo pre mňa tiež dôležité. Zažila som niekoľko špekulantov, ktorí by sa boli radi dali živiť. Vdova samoživiteľka to nemá ľahké…
Aby som sebe aj Laurinke dopriala normálny život, s prácou som to trochu preháňala. Laurinka po večeroch často písavala úlohy na podložke v telocvični, neraz mi tam aj zaspala. Opatrovanie som, žiaľ, nemala, museli sme to zvládnuť samy.