STOCKHOLMSKÁ DOMÁCNOSŤ
Tridsaťročná Renata si štokholmským syndrómom zase prešla v partnerskom živote. „Chodili sme spolu asi pol roka, keď mi Peter ponúkol spoločné bývanie v panelákovom byte, ktorý zdedil po babičke. Po druhej prarodičke zase zdedil starožitnú kredenc, obrí stôl a tucet stoličiek. Takže náš trojizbový brloh sa čoskoro zmenšil o jednu miestnosť, ktorú vypĺňalo harampádie, ktoré Peter pravidelne oprašoval a leštil. Keď som si tam raz postavila na stôl kávu bez podšálky, vyzeralo to, že dostane infarkt. Ale urputná kontrola sa netýkala len zariadenia. Chodil za mnou do kúpeľne, aby skontroloval, či som dala kohútik do správnej pozície. Uteráky aj utierky museli visieť zrovnané v rade. Sotva som vstala, okamžite po mne ustlal posteľ. A keď mala prísť na návštevu jeho matka, volal mi do práce a chcel, aby som okamžite prišla a znova upratala byt. Bola som tak mimo, že som čistila kachličky kefkou na zuby! Požadoval, aby som bola poslušná gazdiná a zároveň sa on mohol chváliť mojou náročnou a prestížnou prácou. V tomto pekle som žila dva roky. Nakoniec mi došlo, že takto už ďalej žiť nechcem, a vyhľadala som odbornú starostlivosť.“ Renatina jediná chyba? Včas nerozoznali varovné znamenia: kritizovanie, podceňovanie, zosmiešňovanie. Voči takémuto správaniu sa pritom mala už na začiatku vymedziť a dať partnerovi najavo, že jeho správanie nebude tolerovať.
