„Ja to zvládnem!“ odpovedala som a od domu vyrazila na trasu, ktorú som chcela absolvovať ráno pred pred odchodom do práce a večer pred spaním. Približne desať kilometrov denne mi malo zmenšiť zadok a spevniť brucho. Čo to urobí s prsiami, o tom som radšej nepremýšľala.
Asi po sto metroch som zvoľnila. Nasadila som hneď ako začiatočník vražedné tempo. Po ďalšej dvojstovke som ešte viac spomalila a potom som zrazu zistila, že nebežím, ale idem. Nakoniec som padla po prvom kilometri na lavičku, akoby som mala za sebou maratón! Príčina bola aj v topánkach. Nerozchodené sa mi začali zadierať do piat. Po chvíli som vstala a chcela prekonať krízu. Lenže topánky sa zarezávali do piat ako v španielskej čižme.
Potom sa objavil on. Muž!
Bežal oproti mne a ja som už z diaľky videla, že si to metelí riadnou rýchlosťou. Aby som predišla trápnej situácii, zohla som sa a robila, že si zaväzujem šnúrku.
„Nejaká komplikácia?“ pýtal sa, keď spomalil a zastavil.
„Nie, vďaka, všetko je v pohode,“ odpovedala som a nasadila bezstarostný výraz. Lenže muž, ktorý ma oslovil, nepatril medzi hlúpych. Moje krívanie bolo dostatočne veľavravné.
„Tlačia vás topánky, čo? Tak ich vyzujte a dobehnite bosá, inak dopadnete ešte horšie. Nechcete pomôcť?“
„Že by ste ma vzali na chrbát a odniesli domov?“ usmievala som sa a vrtela hlavou.
„Vy ste tu nová. Behám túto trasu už skoro rok, ale vás som tu ešte nevidel.“
„Bežím úplne prvý raz,“ priznala som sa, vyzula sa a vydala sa s mužom, ktorý sa predstavil ako Vratko, ďalej.
Išli sme pomaly a zhovárali sa. Na konci prechádzky k nášmu domu som mu prezradila svoje veľké trápenie.
„Behám, pretože mám veľký zadok a brucho ako nafukovací balón,“ priznala som sa.