„To som už skúšala. Ďaleko som nedobehla. Som ťažká ako kombajn a funím ako lokomotíva.“
„Nesmieš to hneď vzdávať. Alebo hľadaj recept v knihách o chudnutí. A máš internet. Tam nájdeš tucty receptov na to, ako byť štíhla,“ radila mi Gaba. „A najlepšie je jediné… nájsť si niekoho, komu sa budeš páčiť taká, aká si.“
„Lenže takto sa nebudem páčiť nikomu. Tomáš sa na mňa určite vykašle,“ takmer som sa rozrevala.
„Dievča, tebe niet pomoci,“ vzdychla Gaba a dvíhala sa na odchod. „Nehnevaj sa, ale mne už to tvoje fňukanie lezie na mozog! Sľúbme si, že sa už nebudeme baviť o veľkých zadkoch, dobre?“
Gabika odišla, ja som si zašla natruc po veterník a s chuťou sa do neho pustila. Posledný kúsok mi však zhorkol v ústach a z cukrárne som odchádzala s pocitom prehry.
Ten pamätný deň, keď som sa rozhodla pre radikálne riešenie, ako zhodiť kilá, sa začal budíkom. O siedmej hodine som vyliezla z postele a obliekla sa do bežeckého dresu. Gaba má pravdu, nesmiem to vzdať! Do svojho odhodlania som musela niečo investovať. Predovšetkým dobré bežecké topánky. A bez toho, aby som ich rozchodila, som sa v nich vybrala rovno do prírody.
Vymyslela som si trasu pozdĺž rieky až k železničnému mostu a potom otočku a zase späť pozdĺž starých meandrov až k nášmu paneláku, čo bolo necelých päť kilometrov. Možno že to bolo trošičku veľa, ale nechcela som zľaviť. Mama, s ktorou som sa zrazila v kuchyni, iba nechápavo krútila hlavou.
„Nemal by ísť ten tvoj Tomáš behať s tebou? Podporiť ťa?“ zastarela sa.