Spisovateľka Katarina Duricahovorí, že jej romány nie sú výhradne pre ženy. Nájdu si v nich svoje aj muži.
StoryEditor

Spisovateľka Katarina Durica. Jeden romána o výpalníkoch z Dunajskej Stredy, ďalší o prostitúcii v Bruseli

07.03.2023, 13:46
Životný štýl

„Napriek tomu, že deväťdesiate roky boli divoké všade na Slovensku aj v Česku, Dunajská Streda bola špecifická. Nikde inde neterorizovala hŕstka mafiánov, výpalníkov a výtržníkov celé mesto,“ hovorí spisovateľka Katarina Durica na margo života v dvadsaťtisícovom okresnom mestečku na juhu Slovenska, ktorým v roku 1999 otriaslo vraždenie v bare Fontána. V ďalšom románe zas približuje pozadie obchodu s bielym mäsom, keď sa dievčatá trebárs z chudobného Gemera ocitnú na stanici v Bruseli, kde si počas obedňajšej prestávky za nimi odskočia euroúradníci. „To preto, lebo večer sú vzornými manželmi a otcami,“ vraví. „Hoci hlavnými hrdinkami mojich kníh sú ženy, rozhodne nejde o ženské romány plné romantiky.“

Keďže sa zhovárame po slovensky, musím povedať, že ju veľmi dobre ovládate.

Narodila som sa na Slovensku, hovorím po slovensky, ale môj materinský jazyk je maďarčina. V Šamoríne to bolo bežné, v našej ulici bola len jedna slovenská rodina. U nás doma sme hovorili po maďarsky, pozerali sme maďarskú televíziu, chodila som na maďarskú základnú školu aj gymnázium. Slovenčinu sme sa učili nie ako cudzí jazyk, ale ako kultúru s ťažiskom na literatúru 19. storočia, ktorú sme museli ovládať hádam lepšie, ako rodení Slováci. Dodnes viem zarecitovať Mor ho, ale keď som si chcela objednať v Tatrách dvojlôžkovú izbu, nevedela som, ako sa to povie po slovensky, taký výraz sa nenachádzal v mojej slovnej zásobe.

Vnímali ste to niekedy ako hendikep?

Ako novinárku ma to trochu limitovalo. V maďarčine mám prízvuk, v slovenčine mám prízvuk, na Slovensku som nebola dostatočne „slovenská“, v Maďarsku som zas bola Maďarka zo Slovenska.

Také dvojité nikde...

Dá sa to brať ako dvojité nikde, alebo dvojité všade. Dnes to beriem ako výhodu, píšem síce v maďarčine, ale moje knihy sa týkajú aj Slovenska. Podľa mňa je výhoda žiť v dvoch svetoch. Moje deti ich dokonca majú ešte viac, keďže žijeme v Belgicku.

Práve o Bruseli je vaša najnovšia kniha Mestské líšky. Venuje sa obchodu s bielym mäsom. Ako ste sa dostali k tejto téme?

Už štvrtý rok žijem s manželom v Bruseli, čo je mesto, ktoré má mnoho vrstiev. Na jednej strane tu máte podniky, kde káva stojí osem eur, na druhej strane môžete byť svedkom hroznej chudoby. Nájdete tu veľmi veľa prostitútok, ktoré sem privážajú proti ich vôli z chudobných regiónov, napríklad z východného bloku, jedným z hlavných dodávateľov sú krajiny V4.

Odkiaľ to viete?

Zo štatistík. Keď som pracovala na knihe, bola som v kontaktne s rôznymi neziskovými organizáciami, ktoré sa zaoberajú problematikou. Spoznala som sa s jednou rehoľnou sestrou, ktorá ma vzala do terénu a uviedla do obrazu. Samotná prostitúcia má tiež viacero vrstiev. Na jednej strane máte luxusné spoločníčky oblečené v značkových šatách, ktoré svoje služby ponúkajú v najvychytenejších hoteloch, využívajú ich aj vysoko postavení funkcionári, bohatí muži. Na druhej strane sú dievčatá, ktoré dovážajú v dodávkach, zoberú im doklady a obchodujú s nimi. Držia ich zatvorené v nejakom polorozpadnutom garážovom komplexe či pivniciach. Niekedy sú v tme, rozprávala som sa s jednou mladou ženou, ktorá celé mesiace nevidela svetlo. Sú zavreté ako vo väzení – nevychádzajú von, odvedú ich len do izby s posteľou k zákazníkovi. Za takúto službu sa platí päť eur.

Päť eur? Božemôj.

Bola som v jednom chránenom domove, kde sa ocitli dievčatá práve z takéhoto miesta. Našli ich pri policajnej razii, ktorá bola zameraná na drogy a zbrane, ani policajti nerátali s tým, že tam nájdu mladučké dievčatá. Dostali sa z toho, ale traumu si ponesú celý život... Alebo iná podoba prostitúcie - neďaleko Gare du Nord, čo je železničná stanica a dopravný uzol v Bruseli, je ulica, kde sú ženy vystavené vo výkladoch, je to podobné ako Red Light Districk, takzvaná Červená ulica v Amsterdame. Fascinovalo ma, že na jednej strane tu máte štvrť s európskymi inštitúciami, kde sa zarábajú tisícové platy, na druhej strane tu prekvitá obchod so ženami, ktoré sú vystavené v podprsenkách a nohavičkách ako lákavý tovar. Bola som tam jediná v kabáte... A okolo mňa samí muži.

Nebáli ste sa na takom mieste?

Bola som tam cez deň. A viete čo bolo najšokujúcejšie? Že najväčší nával z dňa nemajú večer či v noci, ale cez obed. Muži, úradníci a vzorní manželia, otcovia rodiny, si počas obednej pauzy odskočia užiť s prostitútkou. Takto nemusia nič vysvetľovať.

Hrdinka vo vašej knihe, ktorá sa stane obeťou siete pasákov, je z Gemera. V knihe región opisujete ako „jednoznačne krajší než Nový Zéland.“

Na tom trvám. Chodím tam s rodinou každý rok a je to prenádherný kút Slovenska. Akurát je nesmierne chudobný, dediny sú vyľudnené, mladí odchádzajú, lebo v regióne nie je práca (podľa údajov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny SR z marca 2022 najviac ľudí, odkázaných na dávky v hmotnej núdzi, žije na Gemeri, konkrétne v okresoch Rimavská Sobota (10,96 percenta) a Revúca (až 13,4 percenta), pozn. red.).

Elementy ženy: Štylistka Zuzana Kanisová

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/zivotny-styl, menuAlias = zivotny-styl, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
23. november 2024 04:44