Spisovateľka Katarina Duricahovorí, že jej romány nie sú výhradne pre ženy. Nájdu si v nich svoje aj muži.
StoryEditor

Spisovateľka Katarina Durica. Jeden romána o výpalníkoch z Dunajskej Stredy, ďalší o prostitúcii v Bruseli

07.03.2023, 13:46
Životný štýl

„Napriek tomu, že deväťdesiate roky boli divoké všade na Slovensku aj v Česku, Dunajská Streda bola špecifická. Nikde inde neterorizovala hŕstka mafiánov, výpalníkov a výtržníkov celé mesto,“ hovorí spisovateľka Katarina Durica na margo života v dvadsaťtisícovom okresnom mestečku na juhu Slovenska, ktorým v roku 1999 otriaslo vraždenie v bare Fontána. V ďalšom románe zas približuje pozadie obchodu s bielym mäsom, keď sa dievčatá trebárs z chudobného Gemera ocitnú na stanici v Bruseli, kde si počas obedňajšej prestávky za nimi odskočia euroúradníci. „To preto, lebo večer sú vzornými manželmi a otcami,“ vraví. „Hoci hlavnými hrdinkami mojich kníh sú ženy, rozhodne nejde o ženské romány plné romantiky.“

Má lákanie na prostitúciu nejaký modus operandi?

Asi najčastejší spôsob je takzvaný „lover boy efekt“, teda efekt milenca. Obeťou je mladé dievča z chudobného regiónu. Je jedno, či sa teraz bavíme o Gemeri alebo východe Maďarska, podstatné je, že je tam veľká nezamestnanosť a bieda. Dievča častokrát pochádza z disfunkčnej rodiny. Odrazu sa na scéne objaví muž, spravidla je o niečo starší, a zaujíma sa o ňu, rozpráva sa s ňou, kladie jej otázky, je milý. Pre tieto mladé ženy to nie je samozrejmosť. Majú pocit, že sa prvýkrát v ich živote o ne niekto stará. Pozorný frajer pozýva dievča na drink, do reštaurácie, kúpi jej zopár značkových kúskov oblečenia, vezme ju niekam na výlet. Všetko vyzerá ideálne, až kým nie je neskoro – zrazu sa z milenca vykľuje pasák... Už len samotné slovo pasák je pritom odporné, ako keby tie ženy boli dobytok, kravy či ovce, ktoré niekto pasie na lúke.

Čo vás na tejto téme ešte prekvapilo?

Že mnohí si myslia, že je to práca ako každá iná, že sú to ľahko zarobené peniaze, že tie ženy to robia dobrovoľne, prípadne takto spoja užitočné s príjemným, pretože majú veľký sexuálny apetít... Hlavne muži, ktorí ich služby využívajú, si to snažia týmto spôsobom zracionalizovať, lebo si nechcú pripustiť, že sa podieľajú na obchode s bielym mäsom. Aj v literatúre je prostitúcia často romantizovaná, pritom keby ste sa s tými ženami stretli a porozprávali, zistili by ste drsnú realitu. Takmer každá mi rozprávala o jedle: „Pri našom prvom stretnutí mi pasák povedal, že sa mám ponúknuť z chladničky. Keď som ju otvorila, bola plná, nikdy som toľko jedla nevidela.“ Opäť kontrast medzi dvoma svetmi - na jednej strane máme ľudí, ktorí držia diéty, odopierajú si jedlo, na druhej strane sú tu takí, ktorí nevedia, čo je to plný žalúdok a za kus chleba sú nútení predávať svoje telo.

Čo s tým? Vy ste napísali knihu, ale čo môžeme spraviť my, bežní ľudia?

Ja si myslím, že tie zatvorené dvere môže pootvoriť každý. Každý z nás by sa mal pokúsiť nahliadnuť do sveta tých druhých, ktorí možno nemajú také šťastie, príležitosti a privilégiá. Každý z nás tiež môže prispieť k tomu, že prestaneme vnímať prostitúciu ako niečo kultúrne prijateľné. Keď sa robí rozlúčka so slobodou alebo firemný večierok manažérov, často sa tam objavia „ľahké dievčatá“, lebo zábava musí byť a k zábave patrí aj sex. Omyl. Je to nechutný obchod, na ktorom sa predsa nemusíme podieľať. Je to hanba. Navyše, deväťdesiate roky sa skončili, ale toto stále trvá.

Elementy ženy: Štylistka Zuzana Kanisová

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/zivotny-styl, menuAlias = zivotny-styl, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
23. november 2024 12:47