Váš román Slušné dievčatá plačú potichu opisuje dianie v Dunajskej Strede v deväťdesiatych rokoch. Celkom ma zaujala informácia, že v Maďarsku sa vypredal za desať dní. Netušila som, že o mafiánsku krutovládu v meste na juhu Slovenska sa zaujímajú aj na druhom brehu Dunaja.
Dokopy som napísala päť kníh, ale dá sa povedať, že práve môj tretí román Slušné dievčatá plačú potichu bol prelomový. Naozaj sa veľmi rýchlo vypredal, dokonca na motívy knihy vznikla divadelná inscenácia a chystá sa aj film. Režírovať ho bude maďarská režisérka Krisztína Goda.
Čím to je, že udalosti zo Slovenska rezonujú aj v Maďarsku?
Pretože Dunajská Streda bolo - a stále je, hoci sa to za posledné roky troška zmenilo - mesto, kde žije veľmi početná maďarská menšina. Hranice síce môžete nakresliť na mape, ale medziľudské či príbuzenské vzťahy nimi neohraničíte. Ľudia v Dunajskej Strede pozerajú maďarskú televíziu, počúvajú maďarský rozhlas, poznajú maďarské celebrity viac ako slovenské. A funguje to aj naopak. Keď sa niečo deje na južnom Slovensku, maďarská televízia o tom spraví reportáž a celé Maďarsko to vidí. To, čo sa dialo v Dunajskej Strede prenikalo aj do Maďarska, mnoho tých mafiánskych skupín malo styky za hranicami. Keď došlo v marci 1999 k streľbe v bare Fontána, bolo to niečo ako pád dvojičiek (pri streľbe bolo konkurenčnými zabijakmi prezlečenými za policajtov zavraždených 10 členov pápayovského gangu, pozn. red.). Nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku ľudia o tom hovorili dlho.
Vy ste zo Šamorína, predpokladám, že aj tam malo vraždenie vo Fontáne silný ohlas.
Šamorín je od Dunajskej Stredy vzdialený 20 kilometrov. Spomínam si, že som sa to dozvedela od spolužiačok, o ničom inom sme sa v ten deň ani nerozprávali. Keď som prišla domov, mama to už vedela, správa preletela ako blesk celým mestom. To, čo sa dlhé roky dialo v Dunajskej Strede, ovplyvňovalo celý okres. Vyrastali sme na mafiánskych príbehoch, aj u nás ich každý poznal, ľudia si medzi sebou šuškali, kto k nim patrí. Z obdobia dospievania si pamätám, že takmer pri každom rodinnom stretnutí sme preberali, koho syn, dcéra či iný známy s nimi mal dočinenia, stal sa ich obeťou alebo naopak, sa k nim pridal. Komu zničili biznis, koho zbili, kto zmizol bez stopy...
Ako to ľudia prijali? Tešili sa, alebo báli, že by mohla prísť odveta?
Bol to zlom pre celý región, vedeli sme, že odvtedy sa všetko zmení. Mohlo prísť ešte niečo horšie, napríklad vybavovanie si účtov v uliciach, ktoré by si mohli odniesť nevinní ľudia, ale aj tak bolo cítiť eufóriu. Ľudia sa naozaj tešili napriek tomu, že sa udial masaker.
V knihe opisujete, ako si mafiáni za pár korún najímali malých chlapcov, aby im naštartovali autá. Nikto si totiž nebol istý tým, či nevybuchne pri otočení kľúča v štartéri. Naozaj sa to dialo?
Áno, bola to bežná prax. Pri opise toho, čo sa dialo, som vychádzala zo skutočnosti. Pravdivý je aj prípad, ako uniesli niekoľko stredoškoláčok v piatok po vyučovaní spred školy, cez víkend ich znásilňovali na chate a v nedeľu ich naložili do auta, odviezli do mesta a vyložili na ulici. Stalo sa to študentkám strednej zdravotníckej školy, a keď mi vyšla kniha, mala som tam besedu. Na niektorých pedagógoch bolo vidieť, že ten horor aj po rokoch prežívali znova, opäť boli otrasení. Zo skutočnosti vychádza aj osud románovej maturantky Hildy, ktorú naložili násilím do auta pred jej bytovkou, keď išla v sobotu podvečer vyniesť smeti.