Ako ste sa vlastne dostali k tým ľuďom?
Z Dunajskej Stredy mám veľa kamarátov a keď som sa rozhodla napísať knihu, oslovila som ich s tým, či nepoznajú konkrétne obete mafiánskych praktík. Aj som získala zopár kontaktov, ale potom mi prišlo čudné, aby som niekomu, kto ma predtým nikdy nevidel, zaklopala na dvere s tým, nech na mňa vybalí svoje najväčšie životné traumy. Nechcela som na to ísť bulvárne a mámiť z ľudí citlivé a intímne informácie. Rozhodla som sa napísať na Facebook, že som spisovateľka a chystám knihu o tom, čo sa v meste dialo po zmene režimu, a ak má niekto chuť porozprávať mi svoj príbeh, stačí sa mi ozvať. Okrem obetí sexuálneho či iného násilia sa ozvalo množstvo ľudí, ktorí sa v tom čase snažili podnikať, čo sa však nedalo bez výpalného. Pritom neplatili žiadne pravidlá, výška výpalného častokrát presahovala tržby, mafiáni si ho chodili vyberať hocikedy, porozbíjali výklady a zničili zariadenie, v baroch sa zadarmo opíjali a tancovali nahí po stoloch, obťažovali zákazníkov...
Polícia bola bezmocná?
Bola. Časť policajtov mala prepojenie s podsvetím, platy v štátnej službe boli nízke, takže si „privyrábali“. Druhá polovica radšej nič nevidela a nepočula. Aj poškodení ľudia vedeli, že nemá zmysel podať trestné oznámenie, mafiáni by si to s ním vybavili. Preto vlastne už ani nikto nehlásil násilnosti, výtržnosti či okrádanie. Napriek tomu, že deväťdesiate roky boli divoké všade na Slovensku aj v Česku, Dunajská Streda bola špecifická. Nikde inde neterorizovala hŕstka mafiánov, výpalníkov a výtržníkov celé mesto, nepočula som o tom, že by inde počas bieleho dňa násilím odvádzali mladé ženy, ktoré čakali na autobus.
Ako sa žije v Dunajskej Strede dnes?
Bola som tam vlani v novembri na Dušičky a zastavila som sa na cintoríne, kde ležia aj miestni mafiáni. Prekvapilo ma, že hroby niektorých sú vyzdobené vencami, kvetmi, sviečkami. Chápem, že matka na svojho syna spomína s láskou, nech bol, aký bol. Dokážem pochopiť aj to, že dnes si spomenie hlavne na to, ako susede vybavil doktora, samotného primára v Bratislave, než na to, ako terorizoval ľudí. Napriek tomu si nemyslím, že by sa z darebákov mali robiť hrdinovia, na mafiánov by sa nemalo spomínať ako na martýrov, čo predčasne odišli z tohto sveta. Ale inak je Dunajská Streda normálne provinčné mesto, reštaurácia Fontána stále stojí v centre a funguje.
Ako spisovateľka ste príbehy najskôr nasali, spracovali a potom dali na papier, takže ste s tými hrôzami žili dosť dlho?
Celé mesiace, ba dá sa povedať roky, som žila tak, že som ráno odviezla deti do škôlky a školy, kým ja som zbierala príbehy od ľudí. Neskôr som už sedela doma, zapla diktafón, počúvala ich znova a spracúvala do písanej podoby. Vlastne som žila týraním, mučením, zneužívaním, vraždením a znásilňovaním, až kým nebol čas vyzdvihnúť deti.
A to ste dokázali na povel vypnúť všetky tie hrozné veci?
Možno vám to príde čudné, ale áno. Je to naozaj zvláštne, ale keď mi žena rozprávala o tom, ako ju zneužívali, dokázala som to napísať a zároveň sa odstrihnúť, keď prišiel čas znova byť mamou. Až keď som odovzdala rukopis, doľahlo to na mňa a rozplakala som sa. Bola som ako tlakový hrniec, celé mesiace som držala emócie pod dobre uzatvorenou pokrievkou a zrazu som ich vypustila, všetko zo mňa išlo von obrovským prúdom. Zrazu som si ráno išla umyť zuby a vracali sa mi flashbacky toho, čo mi rozprávali ženy, ktoré nútili k orálnemu sexu.
Čo ďalej? Ako sa z toho človek dostane?
Jednoducho musí... Alebo ho to pohltí, lenže to som si nepripúšťala. Nie je náhoda, že toľko vojnových reportérov má traumy a depresie, ktoré riešia únikom k alkoholu či drogám, prípadne terapiami. Psychicky je to veľmi náročné. Tiež mi veľmi pomáhali besedy, na nich som sa zo všetkého mohla vyrozprávať.
Vy ste sa takým témam chceli venovať?
Rozhodne áno. Pre mňa sú to dôležité veci, o ktorých treba písať. Dlhé roky som bola novinárka a tým je poznačený aj môj štýl písania. Ku každej téme pristupujem reportážne. Niekedy ma nazvú, že som ženská autorka a píšem romány pre ženy. Je to pravda, píšem o ženách a ženských témach, hlavnými hrdinkami sú ženy, ale rozhodne nejde o ženské romány plné romantiky.
Trochu odbočím. K deväťdesiatym rokom patrí aj nárast slovenského nacionalizmu. Spomínate si z detstva a mladosti na nejaké nenávistné prejavy?
Prišla som na svet začiatkom osemdesiatych rokov, moji rodičia mi chceli dať maďarské krstné meno Katalin, ale nemohli, museli vybrať slovenské, takže som Katarína. Keď sme si v slovenskej reštaurácii objednali polievku, ušli sa nám posmešky a úškrny kvôli prízvuku a výslovnosti. Spomínam na také udalosti, keď som ako stredoškoláčka som bola u zubára v Bratislave, a ponižoval ma, že je to obrovská hanba, keď neviem poriadne po slovensky. Raz sme boli s kamoškami na internáte a mladí chalani, ktorí nás pozvali na drink sa čudovali: „To vážne? Vy naozaj ste naozaj Maďarky?“ Oni videli Maďarov len v televízií a predstavovali si ich, teda nás, úplne inak. Nakoniec to dopadlo dobre, zhodli sme sa na tom, že my jeme „paprikáscsirke“ a hovoríme po maďarsky, oni halušky a rozprávajú po slovensky, ale dôležité je, aby sme vedeli žiť vedľa seba v mieri.