To ani neznie, ako keby sa to dialo na Slovensku.
Miestami to pripomína vojnové zločiny páchané na ženách... Dnes to znie naozaj neuveriteľne. Znásilnené dievča čakala nielen trauma z toho, čo zažili, niektoré sa museli vysporiadať s nechceným tehotenstvom a častokrát čelili aj ohováraniu: „Určite sa si o to koledovala, veď ktorá z nich by nechcela mať mafiána. Kvôli peniazom sú ochotné spraviť hocičo. Stačí sa pozrieť, ako sa maľujú a obliekajú.“ Pritom to vôbec nebola pravda. Mnohé z nich sa naopak obávali toho, že by padli niektorému z mafiánov do oka, snažili sa byť čo najnenápadnejšie, nechodili večer von, a ani nenavštevovali diskotéky.
Tam sa vraj okrem vstupného platilo aj výstupné.
Áno. Pomerne časté bolo, že keď sa nadránom vypla hudba, ten, kto sa chcel dostať domov živý a zdravý, musel zaplatiť. Keď nemal prachy, musel dať hodinky alebo drahší kúsok oblečenia.
Kvôli knihe ste spovedali ľudí priamo z Dunajskej Stredy? Chcelo sa im vracať k deväťdesiatym rokom?
Dokopy som vyspovedala asi 220 ľudí. Ženy, s ktorými som sa stretla, dnes majú zhruba 45-50 rokov, vtedy boli mladé. Jedna hovorila o tom, ako ju uniesli, celý víkend znásilňovali, potom vrátili domov, aby ju o dva týždne znova uniesli. Niektoré mi rovno povedali, že o tom, čo vtedy zažili, sa ešte s nikým nerozprávali. Často som počúvala: „Nevie to môj manžel ani nikto z rodiny.“ Celé desaťročia žili s tou najhoršou traumou, aká môže ženu postretnúť – niekto sa násilím zmocnil jej tela.
Stretli ste sa iba so ženami?
Ozvalo sa aj pár mužov. Obzvlášť si spomínam na jedného, tiež to bol štyridsiatnik, úspešný podnikateľ s veľkým rodinným domom. Človek by si povedal, že to musí byť šťastný človek, ktorý v živote dosiahol všetko, čo chcel. Napokon však priznal, že keď sa rozhodol so mnou stretnúť a vrátiť sa k zážitkom z 90. rokov, začal sa v noci pomočovať. V sedemnástich rokoch sa musel pozerať na to, ako viacero chlapov znásilňuje jeho rovnako starú priateľku. A nič s tým nedokázal urobiť...