Začalo sa to celkom nečakane. Mala som 21 rokov, sľubne rozbehnutú pracovnú kariéru v Bratislave. Písal sa október 2018. Išla som čosi vybaviť do práce a zbadala som, že môj rodný list je odo mňa mladší o dva roky. Bolo to ako vo filme. Pozrela som sa do zrkadla a došlo mi, že tu niečo nesedí. Absolútne odlišné črty tváre od mojich rodičov, postava taktiež... Na matrike som zistila, že som adoptovaná. Meno matky tam bolo jasne napísané spolu s jej inými údajmi, modré na bielom. Roztriasla som sa. Prečo práve ja? Kto ma nechcel?
Bola to rana a šok. Celý život som sa veľmi stotožňovala s mojím ockom, ktorý bol aj so mnou na otcovskej, od mamky som zas prevzala zmysel pre rodinu, poriadok a zodpovednosť a zrazu... Veľmi ma bolelo, že nie som ich krv. Že nie som biologický príbuzný mojej úžasnej babke, sesterniciam, krstnej...
Biologická mama, ktorej profil som našla na Facebooku, tam mala asi dva roky starý status, kde stálo, že sa lúči so životom. A potom prišiel ďalší šok. Mám brata. Staršieho. Niekde, tiež adoptovaný. Ja, ktorá som vždy túžila po staršom bratovi, ho niekde mám. A tak som začala pátrať.
Keďže toho bolo na mňa veľa, vrátila som sa domov, do Košíc. Prešla som si kadejakými myšlienkami a bol to práve brat mojej vlastnej matky, ktorý mi ich pomáhal utriediť spolu s fotografiami, ktoré som nikdy nemala vidieť. Usmievala sa z nich moja navlas rovnaká staršia verzia, preto keď ma videla jej rodina, dlho boli ticho a mnohí ma silno objímali. Držala som v rukách jej okuliare, dostala som dokonca do daru jej zrkadlo, do ktorého sa dívala aj vtedy, keď sa líčila na rande s mojím otcom. Adoptívni rodičia sa báli, že sa na nich hnevám, že mi to nepovedali, ale môžete sa hnevať na ľudí, ktorí vás milujú viac ako tí, ktorí vás stvorili?
Moje urputné hľadanie ma priviedlo až k biologickému otcovi, ktorý žije. Našla som ho v auguste 2019. Dodnes si pamätám náš prvý telefonát, bolo to zvláštne. Zistila som, že mám ešte mladšieho brata a ďalších dvoch nevlastných. Stále sme v občasnom kontakte, keď sa ozve. Javí záujem a ja ho rešpektujem, ale nemám k nemu cit ako k rodičovi.
Moje pátranie po vlastnom staršom bratovi sa však nekončilo. Cítila som, že ho musím nájsť, inak by ma to škrelo azda do konca života. Podala som si Žiadosť o poskytnutie informácií ohľadne adopcie mojej osoby a osoby môjho staršieho brata cez Sociálnu kuratelu v Košiciach. Samotný šéf kurately so mnou sedel nad mojou adopčnou zložkou a všetko mi vysvetlil. Zrejme som nebola veľmi vytúžená, predsa sa však v matke niečo pohlo. Krátko po adopcii zavolala mojim rodičom domov, či som v poriadku. Keď som bola ponúknutá mojim rodičom, ani sekundu nezaváhali. V utorok ma boli pozrieť a v piatok som už bola doma.
Keď sme sa s bratom našli, obaja sme boli dojatí, on ani nevedel, že má vlastnú sestru, a ja som našla človeka, ktorého som hľadala podvedome 24 rokov a veľakrát to bolo v naozaj nesprávnych ľuďoch. Len čo sa uvoľnili opatrenia, stretli sme sa. Nikdy nezabudnem na prvé objatie, boli aj slzy. Zistili sme, že máme veľa spoločného, dokonca sme boli podobne vychovaní a obaja sme mali milujúce rodiny. Moji rodičia Viktora, ako sa môj brat po adopcii volá, majú veľmi radi a celá rodina ho prijala medzi seba. Ja sa už teším, ako spoznám jeho rodinu. Tento mail píšem z jeho podnájmu, vďačná za to, že aj v dobe covidovej sa dejú zázraky. Viktor zobral úlohu staršieho brata od začiatku veľmi vážne a ja mám z toho radosť. Dôverujeme si, pomáhame a Bratislava nakoniec predsa ostala mojím druhým domovom, keďže tu Viktor žije od svojich šiestich rokov. A zhodli sme sa ešte na jednej veci. Máme za sebou obaja ťažký začiatok, o to viac sa však budeme snažiť, aby sme mali pekné životy. Možno nenesieme gény našich rodičov, ale hodnoty, zásady a pohľad na svet máme od nich, čo je pre život človeka určujúce. Do toho vieme, že nikdy nie sme na všetko sami, pretože nech sa deje čokoľvek, stále máme jeden druhého.
Hlasovať môžete prostredníctvom SMS v tvare EVITA (medzera) príbeh6 (medzera)kontaktné údaje na čísle 6663.
Cena spätnej SMS je 0,80 € s DPH.