Som slobodná mama s dieťaťom. Svoju šesťročnú Emku milujem nadovšetko, no občas mi predsa len chýba mužská opora a samota ma veľmi ťaží. Pred štyrmi rokmi som spoznala Filipa. Tvrdil, že má rád deti a Emka vraj preňho nebude žiadny problém. Uverila som mu. Všetko medzi nami naozaj vyzeralo dobre, žiaľ iba dovtedy, kým sme si spolu s mojou dcérou nevyrazili na výlet. Už cestou autom bola Emka mrzutá a ufňukaná, ako to malé deti vedia byť, a neskôr aj poplakávala, nič sa jej nepáčilo. Vrcholom všetkého bolo, že sa nakoniec chúďa asi priotrávilo jedlom a musela som s ňou ísť do nemocnice. Filip sa držal, zrejme aj preto, že sme boli ďaleko od domova, robil nám spoločnosť, no videla som na ňom, že by bol najradšej úplne niekde inde. Pár dní po návrate sa so mnou rozišiel.
„Prepáč, ale neviem si poradiť s takými malými deťmi. Asi sa nehodím na rolu otca.“
Rozchod s Filipom nebol ani prvý, ani posledný. Napríklad Mišo, s ktorým som sa zoznámila neskôr, sa zľakol a utiekol hneď, ako som spomenula, že mám dieťa. Emku ani nevidel. Podobne reagoval aj Ondrej, hoci ten s nami predtým aspoň „hrdinsky“ prežil návštevu zvieratiek v zoologickej záhrade. A tak by som mohla pokračovať. Medzi podobné typy patril napokon aj Emkin biologický otec, ktorý nás opustil ešte pred jej narodením.
Niet divu, že som potom mala na nejaký čas mužov plné zuby. Prečo stále niekoho hľadám, nadávala som si, keď to zakaždým dopadne rovnako? Veď nám je s Emkou aj vo dvojici dobre. Bez problémov sa uživíme a keď náhodou potrebujem doma opraviť kvapkajúci kohútik alebo vymaľovať kuchyňu, pomôže mi kamarát alebo si zavolám remeselníka.
Povedala som si teda dosť, s mužmi končím. Lenže keď sa na jednej oslave u kamarátky objavil Marek, doslova ma očaril. Celý večer sme sa rozprávali a stále sme si mali čo povedať. A keď ma potom pozval do kina, nedokázala som odmietnuť. Nasledovali ďalšie rande – prechádzky, kino, víkend na horách, večere. Cítila som, že Marek je ten pravý, no čím viac som túžila byť s ním a čím viac som bola doňho zamilovaná, tým viac som sa bála povedať mu o Emke.
„To nie je dobrý nápad,“ varovala ma sestra Ivana. „Čím neskôr mu to povieš, tým väčší problém z toho bude. Len si predstav, ako by bolo tebe, keby on pred tebou skrýval, že má dieťa.“
„Prekvapilo by ma to, to určite, ale nerozišla by som sa s ním kvôli tomu. Veď si spomeň na Filipa a Miša.“
„Lenže to boli ukážkoví hlupáci, ktorí nevidia ďalej ako na špičku nosa.“
„Nie, vôbec nie. Boli to normálni, priemerní chlapi. Väčšina mužov totiž reaguje práve takto. Nikto z nich netúži robiť nevlastného otca cudziemu dieťaťu.“
„Možno je Marek iný. Daj mu šancu a uvidíš,“ povzbudzovala ma Ivana.
„A práve toho sa bojím. Potrebujem viac času, aby sme sa lepšie spoznali, pripraviť vhodnú príležitosť… Ak sa sám spýta, poviem mu to, ale teraz ešte nechcem túto tému otvárať,“ rozhodla som sa.
„Ako myslíš, ale podľa mňa robíš chybu,“ pokrčila Ivana plecami.
„Prosím ťa, postrážiš mi dnes Emku? Ideme s Marekom na večeru,“ zmenila som tému.
„Samozrejme, rada. Moje dievčatá sa na ňu vždy veľmi tešia.“
Pred piatou popoludní som odviezla dcérku k Ivane a ponáhľala sa do centra. Marek už postával pred reštauráciou. Keď sme čakali na objednávku, prisadol si k vedľajšiemu stolu pár s dvoma rozbláznenými deťmi. Nenápadne som sledovala Mareka, kedy mu začnú prekážať, no nevyzeral podráždene. Práve naopak. S chlapčekom sa chvíľu rozprával a jeho sestričke dokonca vyrobil z obrúska kvietok. Do srdca mi vstúpil lúč nádeje, no stále som v sebe nenašla odvahu povedať mu o Emke.
Po večeri sa spýtal, čo robím vo štvrtok.
„Dostal som lístky na skvelé predstavenie, ktoré býva stále vypredané. Režisér je môj dobrý známy. Išla by si?“ objal ma okolo pliec.
„Vo štvrtok? To je škoda, veľmi rada by som šla, ale nemôžem, už som dohodnutá s kamarátkou. Práve priletela z Anglicka, dva roky sme sa nevideli,“ zaklamala som bez mihnutia oka. V skutočnosti som mala ísť s Emkou k zubárovi.
„Nevadí, pôjdem teda so sestrou, aj ona má rada divadlo. A čo piatok, uvidíme sa?“
V piatok som zase sľúbila Emke, že pôjdeme do zoo, ak nebude pršať, ale v tejto situácii… Nejako jej to vynahradím, rozhodla som sa a len ticho dúfala, že mama bude mať čas a postráži ju. S Marekom sme sa mali stretnúť o šiestej.
„Môžem po teba prísť?“ navrhol z ničoho nič, čím ma skoro vyľakal.
„Netreba!“ vyhŕkla som rýchlo. „Radšej sa stretneme v centre. Neviem, či nepôjdem rovno z práce,“ dodala som nervózne.
„Ó, tajomná žena,“ zasmial sa. „Poznáme sa už dva mesiace a ani neviem, kde bývaš. Vždy sa stretávame v meste alebo u mňa.“
Mávala som rukou. „O nič si neprišiel, mám len malý, úplne obyčajný byt.“
„Raz ma ale budeš musieť pozvať, vieš? Veľmi rád by som videl, ako žiješ, aby som si nemyslel, že tam predo mnou náhodou skrývaš nejakého starého manžela,“ zažartoval. „Tak čo, skrývaš?“ pobozkal ma na krk.
Skôr malú dcérku, mala som už-už na jazyku, ale zahryzla som si do pery a nič som nepovedala.
V piatok som odviezla malú k mame. Našťastie mala voľné popoludnie a mohla sa o Emku postarať, sestra totiž odišla s manželom a dcérami na chatu.
„Prídem najneskôr okolo desiatej večer,“ sľúbila som mame. Pobozkala som Emku na rozlúčku a s výčitkami svedomia sa vybrala na ďalšie rande s mužom, ktorého som od samého začiatku klamala.
„Čo by si povedala na kino?“ spýtal sa Marek, keď som prišla. Práve začínalo mrholiť.
„Takéto počasie je akurát do podniku, tak si vyber. Film alebo drink?“
„Mám chuť na film,“ rozhodol. „Poď, parkujem len pár krokov odtiaľto.“
S jeho bundou nad hlavou namiesto dáždnika sme dobehli k autu a vyrazili do multiplexu.
Film bol skvelý. Po predstavení sme sa predierali pomedzi návštevníkov k východu a pritom riešili, kam pôjdeme najesť. Kútikom oka som zrazu zbadala známu siluetu. Mama! Čo tu, preboha, robí?!
„Mami, mami!“ ozvalo sa za mnou a vzápätí sa mi okolo krku pred očami šokovaného Mareka vrhla rozjasaná Emka. „Babka ma vzala do kina na rozprávku! A čo tu robíš ty? Si tu s kamarátkou?“ štebotala a ja som si so slzami v očiach uvedomila, ako dlho už klamem všetkých ľudí, na ktorých mi najviac záleží.
„Kedy si mi to chcela povedať?“ obrátil sa ku mne Marek, keď mama s Emkou zmizli v neďalekej cukrárni.
„Vieš,“ ospravedlňovala som sa a vysvetľovala, „vždy, keď som priznala, že mám dieťa, každý muž, ktorého som dovtedy spoznala, sa so mnou rozišiel. Myslela som… bála som sa, že aj ty ma po tom necháš, a to som nechcela dopustiť.“
„Lenže ja nie som ako oni, rozumieš? Záleží mi na tebe, mám ťa rád, Oľga. Mrzí ma, že si ma tak zle odhadla…“
„Prepáč mi to,“ vydýchla som a zo všetkých síl sa snažila nerozplakať naplno.
„To si si za celý čas, čo sa poznáme, nevšimla, ako mám rád deti? Veď som ti rozprával o synovcoch mojej sestry. Poď, porozprávame sa o tom v pokoji pri pohári vína.“
Išli sme. A sme spolu dodnes. Emke je jedenásť a už dávno hovorí Marekovi ocko.
„No vidíš, nehovorila som ti, že nie každý chlap je hlupák?!“ triumfuje moja sestra zakaždým, keď sa dostaneme k tejto téme.
„Hovorila,“ uznávam. „A mala si pravdu. Lenže všetko sa zdá byť jednoduché a jasné až teraz. Vtedy som sa však naozaj veľmi bála povedať celú pravdu.“
