Manžel podal pred pätnástimi rokmi žiadosť o rozvod. Zaľúbil sa a rozhodol sa, že druhú polovicu života strávi s inou ženou.
„Zdena, sme spolu viac ako dvadsať rokov, vychovali sme syna, mal pekné detstvo, umožňujeme mu skvelé vzdelanie, má od nás aj byt. Je oňho postarané. Sama však vieš, že medzi nami už všetko vyhaslo, nechcem ďalšie roky len prežívať a tráviť všetky víkendy na chate ako nejaký dôchodca, chcem ešte žiť!“ povedal mi keď priznal neveru. Potreboval totiž vzťah s Olinou „zlegalizovať“! Pracoval totiž vo vedúcej funkcii na radnici, milenka Olina pracovala na matrike a po večeroch viedla hodiny aerobiku a ja som v meste prevádzkovala detský klub. Do istej miery sme teda boli v meste známymi tvárami. Dalibor jednoducho nechcel stále riešiť, kto a kde ho s milenkou uvidí. A tak kým som sa stihla spamätať, bola som rozvedená.
Ešte niekoľko týždňov po rozvode, keď som zaspávala v manželskej posteli sama, som si nebola schopná pripustiť, že je to tak už navždy. Že sa manžel nevráti s kyticou ruží a nepoprosí ma o odpustenie. Všetko bolo hrozivo definitívne a konečné. A šok, ľútosť aj sebaľútosť sa čoskoro zmenili na spaľujúcu nenávisť k tej žene. Dovtedy som netušila, že som schopná cítiť také temné emócie. Rozvod ma však zmenil.
S Daliborom som po rozvode nekomunikovala. On sa najmä kvôli synovi snažil, ja som nemala prečo. Neuplynul však deň, aby som na nich dvoch nemyslela a nevypytovala sa na nich.
„Predstav si, oni kúpili nejakú starú barabizňu a budú ju prestavovať na chalupu! Našej chate sa vyhýbal, ale pre tú ženskú urobí úplne všetko…,“ sťažovala som sa kamarátke Jarke, no tá ma po rokoch ustavičných sťažností šokovala.
„Zdena, je to síce strašne nespravodlivé, ale už by si sa mala by si sa sústrediť na svoju budúcnosť. Máš päťdesiatpäť, si sama a čoraz zatrpknutejšia. Všimla si si, že sa ti niektorí ľudia vyhýbajú?“ povedala mi a ja som zalapala po dychu.
„Kto a prečo sa mi vyhýba?“
Jarka trochu zmiernila tón, nechcela mi ublížiť, ale prebrať ma rozhodne potrebovala! Pre svoju „kyslosť“ som v určitom zmysle stratila roky života. Muži ma nezaujímali, pribrala som dvadsať kíl a uzatvárala som sa do seba. Život ma netešil, zdal sa mi zlý a nespravodlivý. Navyše ma začal trápiť žlčník a žalúdok. A práve žlčník je orgán najviac spájaný s emóciami agresivity, hnevu a zlosti. To som však predtým netušila. Zato som to pocítila! K negatívnym emóciám, ktoré som v sebe držala, sa veľmi bolestivo pridali nevyspytateľné problémy so žlčníkom a trávením.
Keď ma potom po mnohých návštevách pohotovosti a rôznych vyšetreniach konečne objednali na operáciu, doslova som sa tešila! Po zákroku som si v nemocnici poležala tri dni. V izbe so mnou bola pani, ktorá mala veľmi podobný príbeh, ale bola ešte žlčovitejšia a zatrpknutejšia než ja. A vtedy som nad všetkým začala premýšľať. Do rúk sa mi dostala zaujímavá kniha o psychosomatike — teda o psychických príčinách chorôb. Nie že by som si po jej prečítaní myslela, že za všetky choroby môžu len bolesti duše, to určite nie, ale môžu k nim prispieť, zosilniť predispozície, jednoducho ich zvýrazniť. Podľa lekárov mi problémy so žlčníkom spustila búrlivá menopauza, čo je celkom známe a ja tomu verím, ale viem, že moja ukrivdenosť a hnev na nespravodlivý život všetko ešte zhoršili. Vtedy som prvý raz začala premýšľať o odpustení.
Už len prvá myšlienka, že by to bolo v budúcnosti možné, vo mne čosi odštartovala a uvoľnila — ale uvedomila som si to až spätne. Žlčník som mala vonku, myšlienky na odpustenie tiež, ale ako na to?
„Zdenka, ty ma prekvapuješ! Síce ti v tomto neporadím, ale myslím si, že je skvelé, že o tom vôbec premýšľaš. Byť tebou, najprv by som sa sústredila na seba, na svoje šťastie a spokojnosť, to ťa uvoľní a dodá silu. A až potom by som sa posunula ďalej,“ povedala mi vtedy Jarka a ja som musela uznať, že na tom niečo je.
Začala som zmenou práce. Odovzdala som za rozumné odstupné rozbehnutý a stabilne prosperujúci detský klub mladšej kolegyni a našla som si pokojnú prácu na polovičný úväzok. Uživil ma a mala som čas na záhradu aj na záľuby, ktoré som kvôli hektickému spôsobu života pred mnohými rokmi opustila. Potom som začala chudnúť a presťahovala som sa na okraj mesta. Chcela som byť bližšie k prírode. Neuverili by ste, aké ťažké tie zmeny boli, koľko to chcelo odvahy — v byte aj v práci som bola desaťročia — ale všetko sa vyplatilo! Hoci som žila aj naďalej sama, bolo mi ľahšie a cítila som, že mám krajšie a hlbšie vzťahy s priateľmi aj rodinou. Jednoducho som po rokoch opäť začala byť trochu spokojná.
A potom sa to stalo!
Išla som do lesíka so psom — teraz každý deň odkráčam desaťtisíc krokov — a na poľnej ceste som stretla Olinu, manželovu priateľku, ženu, kvôli ktorej sa rozpadlo moje manželstvo aj na niekoľko rokov celý môj život. Nestretli sme sa prvý raz, v meste sme sa občas stretli v obchode a podobne, zvyčajne som sa tvárila, že ju nevidím, alebo som prešla na druhú stranu ulice, nikdy som ju nepozdravila. Ona snahu mala, ale po čase pochopiteľne rezignovala.
Olina sa v lese rýchlo približovala. Kmitala športovými paličkami, oči zabodnuté do cesty a tvár kamenná. Nedalo sa nijako vyhnúť. Na chvíľu som spanikárila, dokonca aj pes cítil, že sa vo mne niečo deje, a začal sa po mne obzerať. Snažila som sa o jedno z upokojujúcich dychových cvičení, ktoré som už nejaký čas praktizovala. V hlave som mala prázdno, až sme sa ocitli zoči voči. Zrazu som počula samu seba hovoriť:
„Olina, urobme už hrubú čiaru. Všetko odniesol čas, budeme sa v meste stretávať ešte roky, o chvíľu sa možno budeme striedať pri synových deťoch… začnime sa teda zdraviť. Budem rada, ak zabudneme na minulosť a budeme sa dívať dopredu.“
Tá žena na mňa pozerala a mumlala čosi o tom, že je veľmi rada a ďakuje. Potom som ju objala. Bolo to rýchle a zvláštne. Keď sme sa od seba oddialili, leskli sa nám obom oči. Svoju veľkú chvíľu som nepredlžovala. Rozlúčili sme sa spontánnym „Ahoj!“, teda tykaním, a každá sme šli svojou cestou. Kráčala som neuveriteľne ľahko a prisahala by som, že v tej chvíli vykuklo spoza mrakov slnko.
Už je to pol roka a svoju radosť z odpustenia si – aj s občasnými vnútornými bojmi – držím ďalej. A nedržím len odpustenie, ale za ruku som začala držať aj Leoša, ktorého som stretla pred piatimi mesiacmi na kurze rezu ovocných stromov. Vraj som ho očarila svojou pozitívnou energiou! Keby mi to niekto povedal pred pár rokmi, ťukala by som si na čelo. Teraz však viem, že pozitívnu energiu v sebe naozaj mám!