Dobrý deň, dlhšie som sa odhodlávala, či sa prihlásiť, lebo viem, že nie som jediná, s kým sa osud kruto zahral. V roku 2017 na bežnej prehliadke mi lekár oznámil, že mám nález na prsníku, a keďže to máme v rodine, tak som, samozrejme, pravidelne chodila na prehliadky... Mala som veľké šťastie, že som stretla jednu úžasnú pani doktorku, ktorá mi neskutočne pomohla. Pamätám sa, keď som sa jej pýtala na názor, či najskôr chemoterapiami zmenšiť nádor a potom operovať, alebo hneď pristúpiť k radikálnemu odstráneniu prsníka, poradila mi to druhé... Aj ja som to tak cítila... V čase mojej operácie manžel pracoval v zahraničí, a tak som bola s dvomi synmi, 20- a14-ročným, sama. Deti mi veľmi pomáhali a aj vďaka podpore rodiny som to zvládla a chodím už len na ročné kontroly.... Keďže sme naše deti odmalička viedli k športu, tak v tom pokračovali aj v dospelosti. Starší syn hrával florbal, bicykloval, mladší Patrik mal rád všetky športy spojené s adrenalínom: korčuľovanie, skejtbord, lyžovanie... Všetok voľný čas tomu venoval, v zime pracoval na svahoch v Rakúsku a v Nemecku. Cez leto pracoval na Slovensku, a práve táto práca sa mu stala osudnou. Pri skoku na lyžiach nešťastne dopadol a poranil si miechu. Keď mi manžel zavolal, že spadol, odviezol ho vrtuľník, myslela som si, že žartuje.... Ale bola to skutočnosť, bolestivá a desivá... Môj muž bol pri tom a natáčal ho na video, syn ho poprosil, aby mu spravil video, vraj sa naučil nejaký nový trik. Aká irónia osudu. Všetko, čo sa dialo potom, mi pripadalo ako v zlom filme. Lekári robili, čo mohli, ale poškodenie miechy spôsobilo ochrnutie dolných a čiastočne aj horných končatín. Tak sme sa pripravovali na to, že to bude ťažké, zháňali informácie... Ale následne baktéria, ktorú dostal v nemocnici, a vysoké teploty spôsobili zlyhanie orgánov. Bol koniec, neviem, ako som to zvládla, kladiem si túto otázku aj teraz po piatich rokoch. Možno je to dobre, povedal nám lekár, on by sa trápil a vy tiež. On, čo zo všetkého najviac miloval pohyb a život... Jeho popol sme rozsypali v lyžiarskom stredisku Feldberg, kde pracoval, vtedy som netušila, že si manžel z neho odsypal. Povedal mi to po roku starší syn, cestou do pohrebnej služby, už druhýkrát. Do roka a do dňa... Manžel sa nevedel spamätať z tej straty a dostal infarkt. Ako sa hovorí, čo ťa nezabije, to ťa posilní... Tak neviem, podľa toho by som mala byť už super silná žena... A keď sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam, odpoviem, že vďaka mojim dvom vnúčatkám, mojej rodine, skvelej kamarátke a ľuďom okolo mňa.