Nutričná koučka Barbara Sviežená.Archív Mafra
StoryEditor

Nutričná koučka: „Chudnutie sa nezačína pri chladničke ani vo fitku.“ Ale niekde inde!

21.03.2023, 10:00
Zdravie

Niektoré ženy sa rozhodnú schudnúť a dokážu to. Väčšina z nás sa však o to síce opakovane snaží, ale namiesto toho stále priberáme. Ako je to možné? Nutričná a NLP koučka BARBARA SVEŽENÁ tvrdí, že cesta za vytúženou postavou sa nezačína pri chladničke ani vo fitku, ale úprimným rozhovorom samej so sebou. Vzťah k jedlu je totiž veľmi intímna vec a zrkadlí nám, aký vzťah k sebe v skutočnosti máme.

Pred niekoľkými rokmi som patrila k cieľovej skupine takzvaných plavkových výziev a upierala som sa na ne v spásonosnej nádeji, že ma konečne privedú k môjmu vysnívanému, štíhlejšiemu ja. Ideálne rýchlo a bez kvapky potu. A keď to neboli cudzie výzvy, boli to moje vlastné novoročné predsavzatia. Od 1. januára už naozaj začnem pravidelne behávať, osem kíl pôjde dole… A po pár týždňoch som, čuduj sa svete, skončila tam, kde som začala. Prechádzať okolo zrkadla bolo pre mňa utrpenie, vždy som totiž mrkla na svoj nie práve najmenší zadok a môj vnútorný kritik sa otriasol zhnusením.

Mala som to tak asi odjakživa, s postavou hruška a so ženskými bokmi nič nenarobíte. (Alebo áno?!) Nebola som vyslovene tučná, bola som proste kus baby, no spokojná som so sebou nebola. A tak som v snahe priblížiť sa akémusi ideálu éterickej víly a obliecť veľkosť S vyskúšala za svoj život kadejaké aerobikové cvičenia, beh, jumping, crossfit, prestriedala osobných trénerov vo fitku, dala som sa na hladovku, prerušovaný pôst, delenú stravu či nízkosacharidovú diétu… Spomeňte si na hocijaký druh cvičenia či diétu a môžete sa spoľahnúť, že som s ňou niekedy pravdepodobne mala niečo do činenia. Dokonca – priznávam – som sa krátko pred svojimi dvadsiatymi druhými narodeninami snažila zbaviť takzvaných jazdeckých nohavíc, teda nepekne odstávajúcich stehien, aj pomocou neinvazívnej „liposukcie“. Asi netreba dodávať, že bez viditeľného efektu. Neprišla som o žiadne centimetre, len o nekresťanské peniaze.

Z odporu sa schudnúť nedá

Barbara Sviežená je špičková odborníčka v oblasti výživy. Pracuje najmä so ženami, ktorým sa za nič na svete nedarí zhodiť nadbytočné kilogramy. Zo skúsenosti hovorí, že väčšina problémov s hmotnosťou vyplýva z toho, že sa vlastne neprijímame také, aké naozaj sme. A potom nám tento narušený vzťah k sebe následne zrkadlí aj okolie – partner, kolegyne či sociálne siete. „Necítime sa vo svojom tele dobre, nepáčime sa samy sebe, a keďže sme so svojím výzorom nespokojné, od svojho tela sa dištancujeme. To znamená, že ho nevnímame ako neoddeliteľnú súčasť svojho ja – svoju schránku, ktorú obývame –, ale ako niečo, čo je od nás oddelené. A z tejto tzv. disociácie potom vzniká odpor k vlastnému telu. Prejavuje sa to tak, že ho kritizujeme, zosmiešňujeme, hnusí sa nám. Alebo mu ubližujeme rôznymi extrémami, napríklad ho necháme hladovať. Často sme ochotné milovať a prijímať ho len vtedy, ak bude vyzerať či fungovať podľa našich (alebo iných) predstáv. Svojim klientkam však stále opakujem, že sa nedá schudnúť, ak pociťujeme k vlastnému telu odpor,“ prízvukuje Barbara Sviežená. Zjednodušene povedané, tlak vytvára protitlak, to je čistá fyzika. Ak vnútorne bojujeme, niečo si zakazujeme, prežívame dlhodobý stres. Do krvi sa nám vyplavuje hormón kortizol, na podvedomej úrovni sa cítime ohrozené a vtedy telo tukové zásoby ochotne nepúšťa. Chudnutie pritom podľa odborníčky na výživu Barbary Svieženej funguje presne naopak. „Dá sa schudnúť len z lásky k sebe, k svojmu telu a k životu.

Keď sa rozhodneme, že milujeme svoje telo a svoj život natoľko, že mu už nechceme ubližovať, ale, naopak, chceme preň len to najlepšie, táto motivácia je silná a udržateľná. Ak si však povieme, že už musíme urobiť niečo s tým bruchom, ktoré neznášame, v kuse sa kritizujeme a nenávidíme, budeme opakovane zlyhávať. Ľudská psychika totiž funguje tak, že ak žijeme v zákazoch a príkazoch a nie sme s nimi vnútorne stotožnené, skôr či neskôr zlyháme alebo sa vzdáme. Preto sa väčšina diét nakoniec skončí prejedením. Veta: Nedá sa chudnúť z odporu, len z lásky k sebe, je v úvode akejkoľvek zmeny hmotnosti absolútne kľúčová,“ prízvukuje odborníčka.

Kašľať na postavu, chcem žiť

Späť k môjmu príbehu. Po narodení druhého dieťaťa som sa ocitla v dosť „zúboženom stave“. Čo vám poviem, stopäť kíl tesne pred pôrodom nie je len tak. Je jedno, ako som sa k tomu dopracovala, podstatné bolo, že som už bola nielenže vyslovene obézna, ale bolel ma chrbát, trápila diastáza, fučala som do schodov. Mala som tridsaťtri rokov a cítila som sa o dvadsať rokov staršia. Akoby mi moje telo ani nepatrilo, bolo umŕtvené, vzdialené.

Už ma netrápila nejaká veľkostná tabuľka či číslice na váhe, ale môj zdravotný stav. Prvýkrát som si položila otázku, kde chcem byť o nejakých päť, desať rokov. A kde budem, ak ostanem v tomto stave a nič s ním neurobím. Predstava, že naveky ostanem v takomto spustnutom a spustošenom stave zanedbanej ubolenej dvojmatky, mi naháňala hrôzu. Som na to predsa ešte primladá! Uvedomila som si, že mám rada svoj život a chcem ho prežiť čo najkvalitnejšie v každom ohľade. A to tak, že budem pre seba a pre svoje deti fit čo najdlhšie. A tak sa začala moja premena. Nenápadná, postupná, každodenná a najmä udržateľná. Keďže som dojčila a dni i noci sa starala o bábätko a staršiu dcéru, nejaké drastické diéty ani intenzívny tréning u mňa neprichádzali do úvahy. Musela som na to ísť inak – pomaly, láskavo a empaticky. Láskavo a empaticky k sebe. Telo ma viedlo samo, lebo som ho konečne začala počúvať.

Zistila som, že mu nerobí dobre biele pečivo ani klasický cukor, polotovary, príliš mastné jedlá či dokonca mäso. Stala som sa vegetariánkou, nie kvôli móde, ale preto, že mi mäsité jedlá už nič nehovorili, jednoducho mi prestali chutiť, tak som sa tej zmene nebránila. Zistila som, že na raňajky mi napríklad lepšie robia teplé cereálne kaše než vychladený jogurt s müsli, pretože ten akoby mi ráno „zmrazil“ trávenie. Svoj jedálniček som menila podľa pocitu a až následne som si to študovala a konzultovala s odborníčkou, nie na základne módnych trendov.

Uvedomila som si, že napríklad sladké či „nezdravé“ jedlá robia dobre len tomu hladnému duchovi vo mne, tej prázdnote, ktorú potrebujem v čase krízy zaplniť, len aby som necítila diskomfort či bolesť. A ešte raz mesačne, pár dní pred menštruáciou. No keď to na mňa prišlo a dostala som na niečo neprekonateľnú chuť, neodporovala som, počúvla som jeho potreby, hoci vedome a s mierou. Vedela som, že o pár dní menštruujem a tu a teraz to moje telo potrebuje.

image

Barbora Sviežená, odborníčka na výživu.

Archív Mafra

Na veľkosti (už) nezáleží

Napriek svojej nadváhe sa pre mňa alfou a omegou stal pohyb, vedomý, precítený pohyb, nie pohyb, keď som mysľou pri tom, čo ešte musím v ten deň stihnúť. Zdravotné cvičenie pôvodne smerované na bolestivý chrbát pod dohľadom fyzioterapeutky sa postupne rozšírilo na cvičenie aj na diastázu. Začala som si naplno uvedomovať, čo pri cvičení robím, ako sa hýbem každou časťou tela. Prirodzene som sa vrátila k joge a „pobyt“ na jogamatke som premenila na každodenný rituál, počas ktorého som len sama pre seba, a tento čas si naozaj doprajem.

Hnala ma vpred vyčistená hlava, ohybnejšie telo a drobné pokroky, keď som mala pocit, že dokonca mladnem. A kilá, tie sa zo mňa odliepali celkom samovoľne ako vedľajší efekt. Prvýkrát v živote som sa nehýbala so zámerom schudnúť, ale preto, že vďaka pohybu som sa cítila nažive. A čuduj sa svete, po troch rokoch nemám predpôrodných 105, ale 59 kíl, a hoci mám pomaly na krku štyridsiatku, cítim sa lepšie ako v dvadsiatich. A aj lepšie vyzerám. Už dávno som prestala riešiť veľkosť svojho zadku, záleží mi na tom, aby ma moje telo podržalo v náročných situáciách a o dvadsať-tridsať rokov ma vedelo vyniesť po schodoch. Ľúbim ho za to, že vie mať mnoho podôb, dvakrát dokázalo dať život inej ľudskej bytosti, zvládnuť dva pôrody, dojčiť, zväčšiť sa i zmenšiť, zvládnuť rôzne životné búrky… Teda, ľúbim ho, lebo je a ja som v ňom a ono je mnou. Teda, ešte raz sa opravím – učím sa ho ľúbiť, lebo niekedy je to ťažké a ten vnútorný kritik vo mne sa ešte neodsťahoval do teplejších krajín. Áno, láska je proces. Občas celoživotný.

Všetci majú predo mnou prednosť

Sebaláska je pekná vec, máloktorá z nás však tuší, ako sa prejavuje v praxi. Tak, že si z času na čas doprajeme masáž? Že nás teší pohľad do zrkadla? Ako sa k nej prepracovať, keďže do väčšiny z nás výchovou vštepovali programy, že samochvála smrdí, že sa treba obetovať pre druhého a dať prednosť všetkým ostatným… „Absolútna väčšina žien, s ktorými pracujem – a v mojich online programoch sú ich stovky – priznáva, že nie sú samy pre seba dôležité. Hovoria mi, že si nenájdu čas posadiť sa za stôl a pokojne, výživne sa najesť, lebo musia vychystať deti a manžela, vybaviť pracovné e-maily, telefonáty, ísť von so psom a ešte kadečo iné... Pýtam sa ich, kde sú v tom rade povinností ony so svojimi základnými fyziologickými potrebami,“ zamýšľa sa Barbara Sviežená. „Mnohé z nich si myslia, že sa im nedarí schudnúť preto, že sú lenivé a nedisciplinované. A ja sa ich pýtam: ‚A keď sa to týka tvojej práce, rodiny, starostlivosti o domácnosť či o rozvoz detí na krúžky, tiež si nedisciplinovaná a lenivá?‘ Pretože ak má niekto lenivosť a nedisciplinovanosť ako črtu osobnosti, premietajú sa do úplne všetkých oblastí jeho života, nielen do dodržiavania stravovacieho režimu či cvičenia.

Ak si myslíme, že sme lenivé a nedisciplinované vo vzťahu k jedlu, ale v iných oblastiach života s tým problém nemáme, potom nejde o lenivosť. Ide o to, že samy seba dávame na posledné miesto, za celý deň si nevieme (alebo nechceme) nájsť čas na to, aby sme sa najedli, a večer sa potom prejeme. Otázka však neznie, prečo sa večer prejeme, ale prečo sa cez deň nenajeme,“ upozorňuje odborníčka. „Prečo si nevenujeme rovnakú láskavú pozornosť ako svojim deťom, ktorým starostlivo chystáme ovocné desiate a div že im to jabĺčko aj neprežujeme, len aby mali porciu vitamínov?“ No áno, horia nám termíny, tlačia na nás šéfove požiadavky, treba nakúpiť a navariť a deň má len dvadsaťštyri hodín, tak niečo rýchlo zjeme v aute cestou z bodu A do bodu B alebo do seba čosi rýchlo nahádžeme pred počítačom, odpisujúc na ďalší pracovný e-mail… „Áno, presne takto funguje väčšina žien. Nemajú čas na vlastné fyziologické potreby.

Medzi tie potreby, ktoré každý z nás nevyhnutne potrebuje na to, aby vôbec prežil, patrí dostatok živín, vody, spánku a odpočinku. Väčšina mojich klientok má však problémy so stravovaním, sú dehydrované, vyčerpané, bez energie… a svoje vlastné potreby niekedy ani nevedia pomenovať. Keď sa ich v rámci koučingu spýtam: ‚Aké sú vaše potreby? Čo vás napĺňa? Čo je pre vás dôležité?‘, ostanú vykoľajené. Priznajú, že nevedia, čo ich baví ani čo ich napĺňa, netušia, aké majú potreby. A presne o tom je sebaláska – mať sa rád zdravým spôsobom a venovať pozornosť svojim potrebám. Našu generáciu to nikto neučil a väčšina z nás sa to musí učiť cez rôzne traumy – vývojové alebo emočné, prípadne tak, že spadneme na nejaké dno.“

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/zdravie, menuAlias = zdravie, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
20. apríl 2024 14:28