Pre mužov je vraj prirodzené šíriť svoj genofond cez čo najviac partneriek. Preto vraj bývajú neverní alebo opúšťajú rodiny a zakladajú nové s mladšími ženami.
Vo chvíli, keď sa reprodukčný cyklus ženy skončí, môže byť pre mužov výhodné začať znova s mladšou partnerkou. Tá staršia už môže pomáhať s vnúčatami, zatiaľ čo on sa ešte raz pustí do výchovy nových detí. To je čiastočne dané genetickou tendenciou k tzv. sériovej monogamii – dlhodobému spolužitiu s jednou ženou, ale v niekoľkých za sebou idúcich vzťahoch. Je to v podstate pokračovanie dlhodobého vzťahového modelu, len s novým partnerom.
Človek nie je promiskuitný druh, takže predstava mužov ako neustálych „rozsievačov“ situáciu veľmi skresľuje. Bežnejšie je, že hneď ako deti z prvého zväzku dorastú, muž začne hľadať novú partnerku a začne znova.
Neveru teda nemajú v génoch?
Povedal by som, že nie, ale hlavne treba rozlíšiť neveru od opúšťania rodiny. V živočíšnej ríši existujú dva základné modely partnerských vzťahov: turnajové druhy a párovacie druhy. Turnajové druhy sú napríklad gorily alebo pávy, majú výrazné rozdiely medzi pohlaviami, samce súperia o postavenie „šampióna“ a víťaz má potom väčšinu samíc.
Pri párovacích druhoch, ako napr. pri sýkorkách alebo papagájoch ara, sú si samce a samice podobné a tvoria dlhodobé páry, často preto, že starostlivosť o mláďatá vyžaduje spoluprácu oboch. Pri párovacích druhoch však paradoxne býva nevera častejšia ako pri turnajových.
Prečo?
Dôvodom môže byť poistenie si genetickej rozmanitosti. Samica má väčšinu mláďat s hlavným partnerom, ale občas má potomka aj s iným úspešným samcom. Pokiaľ by ďalší rok nastali nečakané podmienky, napríklad extrémny chlad, je väčšia šanca, že aspoň niektoré mláďa prežije.
Pri vtákoch môže byť v hniezde 10 až 20 % mláďat, ktoré nepatria sociálnemu otcovi. Podobne sa aj samce môžu snažiť zvyšovať genetickú diverzitu svojich potomkov, keď majú príležitosť s atraktívnou samicou z iného hniezda.
Kam patrí človek?
V niektorých ohľadoch medzi párovacie druhy, pretože dlhodobé vzťahy sú pre nás typické, ale frekvencia nevier u ľudí je nižšia ako pri vtákoch a vyššia ako pri gorilách. U 1 až 3 % detí nie je sociálny otec zároveň biologickým otcom. Tento údaj vychádza z výskumov, kde sa porovnávala genetická príbuznosť s rodokmeňmi vedenými po generácie. V niektorých spoločnostiach, napr. pri kmeni Himba, je však vyšší podiel mimopárových detí.
Ako obvykle, aj tu dokážu byť ľudia mimoriadne variabilní. Samotný údaj 1 až 3 % však neznamená, že tak často dochádza k nevere, to je len mimopárové oplodnenie. Nevera bude pravdepodobne o niečo častejšia. Je to podobné ako pri vtákoch: to, že až pätina vajíčok nie je od „sociálneho“ samca, neznamená presne to isté čo početnosť nevier. U ľudí ide však skutočne len o malý podiel. Zároveň však nie sme ani na opačnom konci spektra, kde by samice boli absolútne verné jednému „šampiónovi“.
Akú úlohu zohráva v ľudských vzťahoch žiarlivosť?
Žiarlivosť slúži na to, aby človek maximalizoval šancu, že mu partner neutečie. Najviac sa prejavuje v citlivých fázach vzťahu, napríklad na začiatku, keď ešte nie je isté, že pár bude mať spolu deti. V takej chvíli je strata partnera vnímaná ako veľká strata investície do budúcej reprodukcie, podobne ako strata cenného majetku.
Typicky sa objavuje vo fáze zamilovanosti, ale aj neskôr, keď muž začne v neskoršom veku uvažovať o novom reprodukčnom cykle, zatiaľ čo žena už takú motiváciu nemá a radšej by spoluinvestovala do vnúčat. Rozdiely v záujmoch partnerov teda môžu žiarlivosť vyvolať znovu.