„Bože, Hanka, s kým som ťa mala, že si taká besná,“ smeje sa Hana Gregorová, keď spomína na slová svojej mamy. Jej odpoveď je, že ona má iba rada život. A rada sa aj zastane druhých. Neresť má vraj iba jednu – fajčenie. To však neznamená, že nemá ďalšie hriechy. Medzi ne však rozhodne nepatrí utrácanie za drahé šaty. Dôkazom je, že na Let’s Dance v hľadisku zažiarila, pritom sa odela v čínskom obchode za 18 eur. Podľa nej sa totiž dá pekne obliecť aj za málo.
Bývate v maďarskej Rajke. Pochytili ste za tie roky niečo z maďarčiny?
Po maďarsky som trošku vedela ešte predtým, kým som sa tam nasťahovala. Na jazyky mám celkom talent, dohodnem sa v šiestich. Nie síce dokonale, ale nehanbím sa rozprávať. Okrem toho od dobrého suseda som dostala knižku – maďarčina pre samoukov. Zatiaľ som sa jej veľmi nechytila. Maďari sú však veľmi ústretoví, a keď sa človek len trošku snaží, nemá najmenší problém. Predavači v obchodoch sa tiež učia po slovensky. Ale všimla som si, že niektorí Slováci ani po rokoch v Maďarsku nevedia povedať „Jó napot kívánok“.
Vy ako rodená Bratislavčanka ste žili najskôr v Bratislave, potom roky v Prahe a aktuálne v spomínanej Rajke. Kde ste mali najväčšie šťastie na susedov?
V Bratislave sme bývali s rodičmi v širšom centre v dome, kde sme sa všetci poznali, a mama ma niekedy poslala k tete Helenke požičať vajíčka alebo susedka si niečo prišla požičať od nás a bolo samozrejmosťou nahlas pozdraviť. Keď som prišla do Prahy, spočiatku sme bývali na Václaváku a mala som poriedko známych. Časom som si našla okruh priateľov a mali sme naozaj dobré vzťahy. Potom sme sa presťahovali do Říčan. So susedmi, ktorých som tam spoznala, sme dodnes v kontakte. A v Rajke mám vedľa domu fajn Maďara, za domom tiež a oproti je príjemný Slovák.
Ste flexibilná v sťahovaní alebo vás treba dlho prehovárať na nové bydlisko?
Ja to práveže milujem.
Čiže Rajka nie je posledné bydlisko?
Posledné určite je, ale som tam už v druhom dome. Prvý som kúpila ešte v roku 2014 v radovej zástavbe. A tento som si už dala postaviť podľa svojho gusta. Som spokojná. Mám záhradku, malý bazén i mladého záhradníka (smiech).
A určite nechýba ani psík. Koľko ich aktuálne máte?
Už som stará, tento rok budem mať 74 rokov, preto mám iba dvoch malých. No boli časy v Říčanoch, že na obrovskom pozemku sme mali naraz aj 10 psov. Prvého som zaobstarala, keď mal Ondrejko iba rok a pol. Radek bol na zájazde a tušila som, že sa domov vráti veselý. Išla som s deťmi do tržnice v Prahe, zbadala som slečnu s boxerom a na druhý deň sme išli od nej takého istého kúpiť. Keď sa muž vrátil v noci zo zájazdu, nahnevane sa pýtal, čo to má znamenať. Najskôr bol antipsičkár, nakoniec ich najviac miloval. Rozprával sa s nimi, zo skúšky pred predstavením sa vždy ponáhľal domov ich nakŕmiť, hoci hrozila zápcha na diaľnici. Keď nám však zomrel 13-ročný Pepíček, zaprisahala som sa, že psa už nechcem. Odchádzanie je totiž veľmi smutné. No nakoniec prišiel covid, stretla som na ulici pani s malým psíkom, a tak som si postupne dvoch kúpila.
Je to i preto, aby ste sa mali o koho starať? Povestné sú vaše kateringy plné dobrôt, ktoré varíte, pečiete.
Veľmi ma to baví. Mám to po mame, ktorá vyrastala v sirotinci a vždy jej záležalo na tom, aby nám nič doma nechýbalo. Chcela nám dopriať nielen pekné oblečenie, ale aj vzdelanie a dobré jedlo. Maďarských klobás a salám sme mali toľko, že sme nimi mohli kúriť (smiech). Keď som sa vydala za Radka, aj ja som začala vyvárať. V Česku to nebolo vo zvyku, preto sa ma neraz pýtal: „Prídu Alexandrovci?“ U nás bol stále plný stôl. Tak je to doteraz. Vždy mám navarené.