No každá kultúra má predsa svoje vlastné spôsoby správania, určité pravidlá, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu.
Áno, ale tieto spôsoby správania sa učíme sociálne. Nie tým, že by sme sa spoliehali na vrodené inštinkty. A navyše si normy často utvárame v opozícii voči tým, ktorých nemáme radi. Keď sú dve susedné spoločnosti, rozdiel medzi nimi sa časom skôr zväčší. Extrémni askéti tak hneď vedľa môžu mať extrémnych pôžitkárov.
Prečo sa voči ostatným vymedzujeme, namiesto toho, aby sme sa zladili?
V malých jednotkách sa na ostatných ladíme. No voči vzdialenejším skupinám môže byť silné vymedzenie výhodné. Máme tendenciu nerobiť presne to, čo všetci okolo, ale hľadať si svoje miesto v rámci možností, čo vidíme. Keď všetci robia to isté, asi to bude optimálne a nemá cenu hľadať alternatívu.
Keď je okolo väčšia rozmanitosť, oplatí sa viac skúmať, čo by fungovalo práve pre mňa. Najhorší variant je byť na polceste, to by som neuspel nikde. Preto sa niekedy oplatí vymedziť sa voči druhému pólu čo najviac a držať sa jednej stratégie.
Prečo máme aj v 21. storočí potrebu družiť sa napríklad v rámci futbalových klubov alebo sa zúčastňovať na niekoľkodňových hudobných festivaloch, kde sú tisíce cudzích ľudí?
Futbal a festivaly sú dosť odlišné fenomény. Futbal súvisí s potrebou kmeňovej identity, ktorú naša spoločnosť veľmi nepestuje. Nie je to u všetkých, ale najmä muži (a aj niektoré ženy) si užívajú karnevalovú možnosť tú kmeňovosť verejne prejaviť. Schopnosť identifikovať sa s vlastnou skupinou, postaviť sa za ňu a považovať ju za najlepšiu bola najmä v čase konfliktu medzi skupinami dôležitá na prežitie. My sme to dnes nasmerovali do bezpečných situácií, ktoré demonštrujú iba tú kmeňovosť.
A tie hudobné festivaly?
Tie sú skôr ritualizovanou formou stretnutia medzi ľuďmi z rôznych menších skupín. V minulosti by to bola dedina alebo klan, dnes je to napríklad pracovný tím alebo skupina spolužiakov.
Raz za čas je dobré stretnúť sa vo väčšej skupine a vymeniť si informácie, prípadne si nájsť partnera. V malých skupinách totiž často buď nie sú vhodní partneri, alebo sú všetci príbuzní. Historicky to malo aj praktický rozmer, stretnutie bolo príležitosťou nielen pre ľudí, ale aj pre ich zvieratá, aby sa obmenil genofond.
Ak ľudia chodia na takéto stretnutia kvôli reprodukčnej stratégii, je pre nich prirodzené zostať spolu dlhodobo, alebo je evolučne výhodné len splodiť dieťa a ísť ďalej?
Človek je špecialista na dlhodobé vzťahy. Zhruba v 95 % spoločností spolu partneri zostávajú dlhšie ako na jedno dieťa. Drvivá väčšina kultúr má niečo, čo zodpovedá nášmu manželstvu, vzťah trvajúci ideálne po celý reprodukčný cyklus ženy.
Starostlivosť o potomkov vyžaduje minimálne 10 až 15 rokov spoločnej práce oboch rodičov, preto sa ďalšie deti rodia s rovnakým partnerom. Keď si partneri sadnú, poznajú sa a vedia spolu fungovať, je pre všetkých výhodné pokračovať. Hľadanie iného partnera by navyše mohlo ohroziť už narodené deti.
