Čo sa vám zdá na ľudskom správaní najbizarnejšie?
Najmä naša ohromná schopnosť spolupracovať, a to aj s ľuďmi, ktorí nie sú naši príbuzní. To je v prírode vzácne. Napríklad pri včelách bol už samotný krok, keď začali spolupracovať na vyššej úrovni a vytvorili úľ, obrovská evolučná inovácia. A to sú si v rámci úľa blízko príbuzné, sú to v podstate sestry.
U ľudí je to však iné. Schopnosť spájať sa do väčších celkov môžeme využívať úplne voľne. Dokážeme sa dohovoriť, zorganizovať a zakladať kmene, kráľovstvá, únie, ale aj firmy či školy, ako sa nám zapáči – a na mnohých do seba vnorených úrovniach. Vyvinuli sme spôsoby, ako si medzi sebou, a to aj s cudzími ľuďmi, vytvoriť spoločné pravidlá, ktoré nám umožňujú deliť si prácu a využívať takzvané synergické efekty. To znamená, že dvaja ľudia spolu dosiahnu viac, než by zodpovedalo súčtu toho, čo zvládne každý sám. Výsledok si potom môžu rozdeliť a ťažia z toho obaja.
Je to podľa vás vrodené, alebo skôr naučené?
Povedal by som, že oboje. V génoch máme určité varianty, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že spolupráca bude fungovať. Nejde o žiadny špeciálny gén pre spoluprácu, ale o mnoho rôznych génov, z ktorých každý prispieva k množstvu vecí. Napríklad gény, ktoré zvyšujú inteligenciu, môžu nepriamo zvyšovať aj našu schopnosť pochopiť, že spolupráca je pre obe strany výhodná.
Alebo napríklad gény spojené so schopnosťou formulovať vety ešte predtým, než ich vyslovíme, uľahčujú dohovor. A popri tom zohráva veľkú úlohu všetko, čo sa neodovzdáva geneticky. Teda spoločenské normy, kultúra, písané aj nepísané zákony. A to všetko môže tiež uľahčiť spoluprácu.
Chápem, že inteligencia rozvíja spoluprácu, ale nie je schopnosť spolupracovať skôr naša inštinktívna potreba, ktorá je v nás odpradávna? Nutnosť na prežitie?
To, bohužiaľ, nevieme, pretože nemáme možnosť sledovať ľudí, ktorí by vyrastali úplne mimo spoločnosti a kultúry. Aj tak si myslím, že môžeme mať obrovské vrodené predispozície na určité správanie, ale možno potrebujeme aspoň minimálny impulz od okolia, aby sa plne rozvinuli. Genetika a prostredie spolu úzko interagujú. Vezmite si napríklad strach z hadov.
V prostredí, kde sme sa vyvíjali, bolo množstvo hadov pravdepodobne jedovatých, pretože aj šimpanzy, naši najbližší príbuzní, vykazujú fóbiu z hadov. To však neznamená, že sa s ňou rodíme. Pokiaľ dieťa vyrastá v prostredí, kde jeho rodičia na hada nereagujú hystericky, pretože napríklad v okolí žiadne jedovaté hady nie sú, bude sa naň pozerať možno s odstupom, ale bez paniky. Naopak, ak uvidí, že ľudia reagujú na hada krikom a útekom, spustí sa v ňom vrodený mechanizmus a strach sa okamžite „nastaví“.
Takže potrebujeme aj podnety od rodičov a spoločnosti, aby sa v nás rozvinulo správanie na spoluprácu?
Presne tak. Celý spôsob ľudskej spolupráce sa dá dobre vysvetliť na príklade modelovej situácie, ktorej sa hovorí „väzňova dilema“. Je to hra ukazujúca, kedy sa jednotlivcovi oplatí spolupracovať a kedy zradiť. Predstavme si dvoch podozrivých, ktorí pravdepodobne spolupracovali na trestnom čine.
Polícia ich vypočúva oddelene. Každý má dve možnosti: buď zradiť svojho komplica a vykresliť polícii všetky detaily, čím si zaistí slobodu, zatiaľ čo druhý dostane ťažký trest; alebo mlčať. Pokiaľ zradia obaja, čaká ich stredne prísny trest. Ak obaja mlčia, dostanú len mierny trest za niečo, čo im možno dokázať. Problém je, že bez istoty, čo urobí ten druhý, sa racionálne vždy oplatí zradiť, aj keď by obom bolo najlepšie, keby držali spolu.
A keď potrebujú spolupracovať pre prežitie? Napríklad aby si zohnali jedlo?
Na to existuje ešte iný model, takzvaný „lov na jeleňa“. V ňom sa dvaja ľudia môžu dohovoriť a spoločne uloviť jeleňa, čo znamená dosť jedla pre oboch na desať dní. Pokiaľ však jeden z nich prestane spolupracovať a namiesto toho pôjde na zajace, potom si uloví niečo len pre seba, zatiaľ čo druhý, čakajúci na jeleňa, nezíska nič. Pokiaľ obaja lovci idú na zajace, získajú síce len malý úlovok, ale majú ho istý.
Na jeleňa by sa oplatilo dohovoriť, pretože odmena je oveľa väčšia, ale uloviť jeleňa nie je jednoduché. Takže práve tu vzniká pokušenie: namiesto rizika prázdnych rúk si človek môže zaistiť menší, ale istý zisk. Model ukazuje, že úspech závisí od vzájomnej dôvery, bez nej sa totiž veľká korisť nikdy nechytí. Mnoho aspektov ľudského správania vychádza z toho, že nás evolúcia vycepovala k schopnosti dohovoriť sa a spolupracovať. Sme skrátka majstri v „love na jeleňa“.
A zároveň v manipulatívnom správaní, keď potrebujem druhého akýmkoľvek spôsobom presvedčiť, aby šiel so mnou na jeleňa, pretože viem, že sám nechytím ani zajaca.
Áno, ľudia sú v tomto kreatívni, ale podstatné je, že spolupráca je v princípe výhodná. Akurát miera, do akej sa oplatí investovať do spolupráce, závisí od prostredia. Ak žijem v neistom a nebezpečnom prostredí, kde druhého môže zožrať leopard, dedinu vypáli nepriateľský kmeň alebo niekto náčelníkovi zabráni splniť jeho sľub, potom sa mi neoplatí plne dôverovať budúcim dohodám, aj keby niekto druhý chcel spolupracovať. V takých podmienkach ma prostredie aj spoločnosť naprogramujú na menšiu spoluprácu.
A v bezpečnom prostredí na väčšiu?
Áno, v prostredí, kde vládne stabilita a istota, sa, naopak, oplatí investovať do veľkých kooperačných štruktúr, pretože je takmer isté, že dohody budú dodržané. Pokiaľ sa dohovoríme na lov jeleňa, môžeme s 99 % istotou veriť, že na druhý deň skutočne pôjdeme na lov. Máme vrodenú škálu možností – od extrémnej spolupráce po sebestačnosť –, ale naša ochota spolupracovať sa jednoducho prispôsobuje okolnostiam.
